Nedá mi, aby som nereagoval na článok autorov Ing. Štefana Engela a Ing. Matúša Rajského - Aktuálne z revíru Grossharras, uverejnenom v PaR 11/2006. Sám som sa tejto akcie zúčastnil s niekoľkými priateľmi. Pohľadom praktického poľovníka je skutočnosť v revíri Grossharras trochu iná ako ju prezentovali autori článku.
Respektíve. Skutočnosť je taká, ako uvádzajú, má však okrem vyzdvihovaných aj iné dôsledky, z môjho pohľadu veľmi negatívne. Veľmi na mňa zapôsobili slová jedného nestranného účastníka, ktorý nie je poľovník. Je to milovník a ochranca živej prírody, ktorý jej pozorovaním a činnosťou v jej prospech trávi väčšinu svojho voľného času. Doslova povedal: „Daj Bože, aby takto nedopadlo slovenské poľovníctvo“. A v mojich očiach má veľkú pravdu. Tieto slová ma donútili zamyslieť sa. Pokiaľ je poľovníctvo súhrn činností, ktoré majú prispieť k zachovaniu a trvalo udržateľnému manažmentu pôvodných druhov fauny, tak činnosť poľovníkov v revíri Grossharras nemá s poľovníctvom veľa spoločného. Poľovníctvo chápem ako relax a aktívny odpočinok. Takto je aj mediálne často prezentované. Tu však už nejde o poľovnícke obhospodarovanie, ale o takmer umelý chov so všetkými dôsledkami. Uznávam, že k dosiahnutiu cieľa, ktorým sú čo najvyššie stavy malej zveri, je metóda rakúskych kolegov bezchybná. Ja sa skôr pýtam, či už samotná myšlienka nie je chybná? Z celej prednášky a prezentácie revíru bola cítiť pýcha nad dosiahnutými výsledkami. Na mňa však tento revír pôsobil ako jedna voliéra zoologickej záhrady. Počas celého pobytu v ňom (pohybovali sme sa výlučne v autobusoch s jednou zastávkou) sme mohli vidieť niekoľko zajacov, mali sme šťastie, že sme videli kàdlik jarabíc, ale to bolo všetko. Pri prezentovaných stavoch srnčej zveri sme nevideli jediný kus. Na oblohe nekrúžil jediný dravec a aj keď sme sa pohybovali na súmraku, neprebehla jediná líška. Veď ako by aj mohla, keď celý systém je založený na doslovnom kántrení všetkých predátorov.
 |
| Křmenie v auguste |
Úprimne povedané, trpel som monodiétou. Predstavil som si poľovnícke vyžitie tamojších poľovníkov. Pri každej vychádzke do revíru, môžu stretnúť len zajace, bažanty, občas jarabice a srnčiu zver. No ďakujem pekne. Ja si poľovnícke vyžitie predstavujem inak. Vychádzky revírom v jarných mesiacoch, keď sa líščatá hrajú pred brlohom, lasica zvedavo nakúka z húštiny, myšiaky krúžia nad hlavou a po zotmení sadne na posed sova na dosah ruky, tomuto hovorím poľovnícke vyžitie. Naša fauna je pestrá, pri prechádzke revírom, či už v horských častiach alebo nížinách je možné pozorovať rozmanité druhy voľne žijúcej zveri. Žiadny z nich nie je kriticky ohrozený a ak áno, tak nie poľovníckym obhospodarovaním, ale zmenou pôvodných biotopov a zásahom do pôvodného ekosystému. Je nepochybné, že niektoré druhy je potrebné chrániť. Areál iných sa naopak rozširuje a často sú nové druhy pozorované na miestach, kde sa doteraz nevyskytovali. Týka sa to hlavne dravcov a bezpochyby aj našich veľkých šeliem. Vedení príkladom takéhoto extrémneho manažmentu, mohli by sme zlikvidovať v záujme ohrozeného Kamzíka Tatranského populáciu vlka, rysa či orla skalného, ako ich hlavných predátorov. Veď aký je v tom rozdiel, v iných krajinách je ich dostatok. Lenže my si našťastie uvedomujeme, že aj tieto druhy patria do našej prírody.
 |  |
Každý pôvodný živočíšny druh má pre daný ekosystém svoj význam. Sám som zástanca tlmenia predátorov a ročne ulovím priemerne 20 líšok. Lenže rozdiel je v tom, že ja si lov líšky vychutnávam so všetkým, čo k nemu patrí. Privábiť si líšku a následne ju uloviť považujem za jeden z najkrajších poľovníckych zážitkov a doslova za poľovnícke umenie. V revíri Grossharras je na ca 1500 ha ročne pomocou pascí doslova zlikvidovaných okolo 700 srstnatých dravcov a líšku nezaznamenali za niekoľko posledných rokov. Nik sa nespýtal, či sú odchytené chránené druhy vrátené do prírody. Odpoveď by bola možno zaujímavá.
Ja sa pýtam, či je toto príklad hodný nasledovania? Takto si predstavujeme budúcnosť slovenského poľovníctva? Pri všetkej úcte k autorom článku, ktorí sa nadchýnajú nad takýmto spôsobom zlepšovania podmienok zveri, nemôžem sa s nimi stotožniť. Tento tematický zájazd z môjho pohľadu slúžil predovšetkým ako výstraha, kam sa môžeme dopracovať, ak zabudneme na podstatu slova „POĽOVNÍCTVO“.
Ing. Ján Hečlo
regionálny redaktor PID
