Vážení kolegovia – poľovníci,

prednedávnom sa objavil na internetovej stránke Poľovnícka informačná databáza komentár Ing. Jána Hečla - na článok opisujúci systém obhospodarovania malej zveri v modelových revíroch susedného Rakúska. Považujeme preto za potrebné na túto zaujímavú reakciu  odpovedať.
Pripomíname, že Slovenský poľovnícky zväz - Ústredie Bratislava, v spolupráci so Stredoeurópskym inštitútom ekológie zveri Wien, Brno, Nitra a Slovenským centrom poľnohospodárskeho výskumu v Nitre usporiadali minulý rok exkurziu do rakúskeho revíru s malou zverou Grossharras (1500 ha). Zorganizovanie takéhoto podujatia vôbec nebolo jednoduché a sme radi, že nám rakúski kolegovia vyšli v ústrety. Exkurzie zamerané na spoznávanie niečoho nového sú  vždy prínosom, a závisí už len od účastníkov samotných, čo si  z nových informácii vyberú a prípadne aj využijú a aplikujú v praxi. 
Prečo sa vlastne podujatie uskutočnilo? Niekoľko poľovníckych združení z oblastí chovu malej zveri totiž opätovne žiadalo ústredie Slovenského poľovníckeho zväzu v Bratislave o zorganizovanie takejto  exkurzie. Návšteva spomenutého rakúskeho revíru bola teda zrealizovaná na vyžiadanie samotných slovenských poľovníkov z regiónov, kde celoročne riešia problematiku zajačej a bažantej zveri a snažia sa optimalizovať jej podmienky a stavy.    
Ako vidíme, autor reakcie nepochopil skutočný zámer podujatia, ktorého cieľom bolo sprostredkovať našim poľovníkom informácie týkajúce sa starostlivosti o malú zver práve v revíri, kde sa podarilo úspešne (niekoľkonásobne) zvýšiť napr. početné stavy zajačej zveri. V podstate tu ide o súhrn opatrení, ktoré slovenská poľovnícka prax pozná tiež, a z časti aj realizuje, len s tým rozdielom, že poľovníci v rakúskom revíri sa do uplatňovania opatrení zapojili intenzívnejšie. Pritom práve nízky stav zajaca je jedna z bolestných tém, ktoré dlhodobo trápia poľovníkov z mnohých  našich nížinných revírov. Zámerom podujatia bolo teda na konkrétnom príklade poukázať na možnosti v starostlivosti o malú zver, čiže zamyslenie sa nad tým, čo a  ako sa na tomto úseku poľovníckeho hospodárenia  a zveľaďovania  urobiť dá.
V uvedenom revíri boli začiatky intenzívneho poľovníckeho manažmentu, a pochopiteľne aj prvých dosiahnutých výsledkov spojené s vynaložením veľkého úsilia. V minulosti aj tu bola miestna situácia podstatne iná.  Stavy zveri boli minimálne, a to tak u malej, ako aj srnčej zveri.  Vtedy sa skupina zanietených poľovníkov rozhodla, že sa pustia intenzívne do práce, ktorej výsledky sa nedostavili  hneď, ale až postupne - približne po 10 rokoch. Podľa autora pripomienky k uvedenej exkurzii v Rakúsku -  bolo cítiť „pýchu“ z prednášky a prezentácie výsledkov dosiahnutých miestnymi poľovníkmi. Možno áno, ale je to predsa prirodzené. Veď keď sú na tento revír zvedaví nielen rakúski, ale aj zahraniční poľovníci, nuž je to pre nich pocta, a cítia sa byť aj hrdí na dosiahnuté stavy zveri. Veď aj my prezentujeme naše výsledky na chovateľských prehliadkach ako aj na iných odborných podujatiach. Samozrejme treba vždy zvážiť formu prezentácie výsledkov pred verejnosťou. Najmä v dnešnej modernej dobe, keď nám poľovníkom „šliapu  na päty“ viaceré – diplomatickým spôsob povedané -   tak trochu „radikálnejšie“ orientované skupiny aktivistov,  ktoré nemajú seriózne informácie (a ani ich asi nechcú mať) o skutočnom význame a poslaní poľovníctva na tvorbe a ochrane krajiny a prírody.  
   Naša poľovnícka prax vie, že v minulosti boli na Slovensku  úctyhodné stavy malej zveri.  V niektorých našich revíroch,  napr. z okresov Galanta, Šaľa, Dunajská Streda, Trnava (ospravedlňujeme sa tým, ktoré sme nespomenuli) dosahujú vysokú početnosť zajačej zveri aj dnes, a skúsme sa ich opýtať, či je možné dosiahnuť uvedené stavy bez intenzívnej a cieľavedomej starostlivosti?
Vráťme sa však k nášmu príspevku, na čo sa zameriava intenzívna poľovnícka starostlivosť v revíri Grossharras, a čo bolo vlastne nosnou témou exkurzie?  Tak v prvom rade, išlo o ukážku životného prostredia v intenzívne poľnohospodársky využívanej krajine, ktoré vyhovuje malej zveri. Znamená to existenciu  zaburinených úhorov, ktoré boli realitou v minulosti  aj u nás. Veľmi dôležitým prvkom je vytváranie trvalých políčok pre zver, na ktorých celoročne zver nachádza potravu aj úkryt. Výsev políčok pre zver sa uskutočňuje v niektorých revíroch aj v našich podmienkach  a  nad  dosiahnutými výsledkami pri zvyšovaní stavov malej zveri vyjadrujú poľovníci spokojnosť. Zver, hlavne počas období bez zrážok v revíroch s obmedzenými prirodzenými zdrojmi vody, často trpí smädom, preto boli prezentované aj spôsoby podávania vody a napájačiek pre zver. Taktiež sme mali možnosť vidieť, že v priebehu kritických suchých období a najmä po žatve predkladajú poľovníci v revíri zveri kàmnu repu, ktorá je s obľubou najmä zajacmi konzumovaná.  Dôležitým opatrením, ktoré významne vplýva na početné stavy malej zveri je intenzívne tlmenie predátorov. Pritom vieme, že intenzívnym lovom šeliem  nielenže napomáhame prežiť mláďatám malej zveri vo väčšom množstve, ale zároveň pomáhame obmedzeniu prenosu a výskytu nebezpečného ochorenia - besnoty, ktorej hlavným vektorom je práve líška, ale aj tchor, kuna,  či túlavé psy a mačky. 
 Autor sa vo svojej reakcii udivuje nad  intenzívnym lovom líšok ako aj ďalších predátorov v rakúskom revíri a prekvapivo argumentuje tým, že sú takto ohrozené autochtónne (pôvodné) druhy živočíchov. Chceli by sme v tejto súvislosti uviesť, že v danom revíri je dlhodobo (viacero rokov) lovených niekoľko sto malých šeliem ročne. Platí totiž závislosť, že so zvyšujúcim sa stavom koristi (čiže v tomto prípade malej zveri) stúpa, alebo sa aspoň udržuje vyrovnaný stav predátorov. Veď logicky vzaté – ako by mohli vôbec v tomto revíri loviť poľovníci ročne takéto veľké množstvá predátorov - ak by sa týmto druhom tu nedarilo? Podľa doterajších skúseností nielen u nás, ale aj v ďalších európskych krajinách  -  líška, alebo kuna skalná ani pri intenzívnom tlmení  nevymizla. Ide o mimoriadne adaptabilné druhy, ktorý sa dokážu veľmi rýchlo prispôsobiť na nové podmienky a ich tlak na malú zver je vysoký. Ak sa aj intenzívne líška v jednom revíri loví a jej stavy sa podarí významne znížiť, rezervoár líščej populácie stále predstavujú okolité oblasti.  Mimochodom - spomeňme si čo robili naši starí otcovia v záujme znižovania stavov šeliem – plynovanie brlohov, vynášanie otrávených vajec do revírov (ako aj ďalšie intenzívne metódy). Podotýkame, že išlo z dnešného pohľadu  o neekologické  spôsoby tlmenia predátorov, ale chceme týmto poukázať na to, ako sa aj v nedávnej minulosti prikladal  tlmeniu predátorov  malej zveri mimoriadny význam.  Chceme však zdôrazniť, že záujmom poľovníctva je zachovanie všetkých pôvodných druhov fauny a flóry. Ako sme mohli vidieť,  v revíri Grossharras sa darí aj jarabici, a dokonca je aj loveným druhom.  A čo sa týka líšky, v žiadnom prípade ju nepovažujeme za druh, ktorý by bol ohrozený v podmienkach Slovenska, dokonca ani pri jej ešte vyššom love, ktorý je naopak žiaduci. Veď, všetci dobre vieme, že v súčasnosti sa lov líšky stal menej atraktívny aj z dôvodu straty záujmu o líščiu kožušinu.
Pritom autor diskusného komentára sám  priznáva, že ročne loví priemerne 20 líšok – čo je v každom prípade zaujímavá informácia, a teda si uvedomuje význam ich tlmenia.
Nechceme sa nejakým spôsobom podpisovať pod metódy poľovníkov  v Grossharras, ale musíme uznať, že oni líšku a ďalšie druhy predátorov taktiež lovia zákonom povoleným spôsobom, a to najmä do živolovných pascí.
Čo sa týka pripomienky,  že  vychádzka do tohto revíru má  monodiétny charakter  (myslí sa tým obrazne zrejme druhová jednotvárnosť), kde by sa dalo stretnúť „iba so zajacmi, bažantmi, občas s jarabicou a srnčou zverou“, nuž čo na to odpovedať? Autor tejto pripomienky zrejme nechápe princíp starostlivosti o zver cielenými opatreniami na zvyšovanie biodiverzity prostredia. Čo iné potom sú políčka pre zver, ekologické biopásy, vodné biotopy a podobne, ktoré si mohli účastníci exkurzie v dostatočnom množstve pri prehliadke revíru prehliadnuť.   Hovoriť v tomto prípade o nejakej monodiéte je absurdné, lebo tieto opatrenia na zlepšenie prostredia malej zveri prospievajú aj ostatným živočíchom vrátane spevavého vtáctva a v neposlednom rade aj rôznym predátorom. Je samozrejmé, že za takýchto podmienok je dôležité určité druhy predátorov intenzívne regulovať, a to nielen v prospech malej zveri. Radi by sme počuli názor od našich poľovníkov, ktorí sa snažia aj s obmedzenými prostriedkami, pri vynaložení veľkého úsilia,  vytvoriť čo najlepšie podmienky pre zver - a aj tak sa im to nedarí podľa ich predstáv.  Boli by určite veľmi  radi, ak by ich pri vychádzke do revíru potešil pohľad na dobré stavy zajaca, bažanta, jarabice, či srnčej zveri. A zrejme by aj takúto „monodiétu“  radi vymenili za prázdnotu, ktorá je v mnohých nížinných revíroch smutnou poľovníckou realitou.
Obavy vyslovené v komentári, že po uplatnení niektorých rakúskych skúseností pri tlmení predátorov našimi poľovníkmi (po návšteve spomenutého revíru) by hádam vymizla líška na Slovensku sú naozaj neopodstatnené. 
Exkurzia, ktorú si vyžiadali samotní naši poľovníci od SPZ, sprostredkovala informácie o tom, ako kolegovia zo zahraničia dosiahli požadované stavy zajačej a bažantej zveri v krajine, ktorá je poľnohospodársky intenzívne využívaná. Chceli sme záujemcom exkurzie ukázať,  aké sú reálne možnosti, a čo sa dá dosiahnuť intenzívnou starostlivosťou o zver. Cieľom bolo, aby si účastníci exkurzie vybrali z prezentovaných informácii to, čo prispeje k zlepšeniu stavov malej zveri v našich revíroch. Uviedli sme, že v prvom rade je starostlivosť o malú zver v sledovanom revíri založená na vytvorení vhodného prostredia (políčka, úhory, prikrmovanie). Je pravda, že takéto ideálne prostredie nie je jednoduché  v našich podmienkach vytvoriť, resp. to ide len za úzkej spolupráce s poľnohospodármi. Pripomíname, že pri love  predátorov sa musíme samozrejme riadiť všetkými platnými legislatívnymi normami, a zároveň rešpektovať aj etické poľovnícke zásady. 
 Mrzí nás, že autor reakcie si aktivitu zameranú na spoznanie nových (ako kde) systémov chovu zveri pomýlene vysvetľuje. Základnou myšlienkou pri organizovaní podujatia do Rakúska bolo poukázať na to „ako sa to s malou zverou robiť dá“ -  nie hľadať výhovorky prečo to u nás nejde, a teda -  „prečo sa to nedá“. V konečnom dôsledku poučenie by mali hľadať tí, ktorí chcú vo svojich revíroch niečo zmeniť.
Potešilo nás, že tak ako pred dvoma rokmi po návšteve revíru Wildendürnbach, tak aj po exkurzii v Grossharras nás kontaktovali slovenskí poľovníci s požiadavkou o opätovné zorganizovanie takéhoto podujatia, s ktorým samozrejme aj do budúcnosti počítame.
Ešte by sme radi upozornili slovenských poľovníkov, že pravdepodobne v mesiacoch jún – júl budeme organizovať dvojdňovú exkurziu do rakúskych revírov so srnčou a jeleňou zverou v prostredí Álp. Samozrejme Vás budeme o tom včas informovať na stránkach časopisu Poľovníctvo a Rybárstvo ako aj na našej web. stránke.

Ing. Matúš Rajský
Stredoeurópsky inštitút ekológie zveri Wien, Brno, Nitra
Slovenské centrum poľnohospodárskeho výskumu Nitra

Ing. Štefan Engel
Slovenský poľovnícky zväz – Ústredie Bratislava


Partneri

Kto je online?

Práve tu je 263 návštevníkov a žiadni členovia on-line