Tak už je to tu. Po dlhom očakávaní konečne svieti v mojom kalendári dátum 15.9., kedy je štátny sviatok. Tohto roku to vychádza na štvrtok. Celý týždeň som nervózny a plný očakávaní, čím ma tohtoročná jelenia ruja opäť prekvapí. Vyjednávam s mamkou o ospravedlnenku na piatok a prípadne aj na pondelok. 
Ani za nič nejdeme v piatok do školy.“ Konštatujeme spolu s kamošom Feďom v utorok na „rujnej“ porade pri lahodnom chladenom pivku. Hodnotíme všetky faktory ovplyvňujúce ruju. Počasie nie je najvýhodnejšie. Keďže sa denné teploty šplhajú do 25-27 °C a v noci je okolo 15-20 C  neočakávame nijaký veľký úspech. Stále pochybujem o tom, či už ruja začala, alebo či nebude tá toľko obávaná tichá ruja. Chcem vyhliadnuť nejakého jeleňa, lebo na víkend očakávam hostí z Lučenca (kamoš Peťo s otcom). 
Konečne nadišla tá naša vytúžená streda. V škole som myšlienkami už niekde zoči voči rozguráženému jeleňovi. Celý zošit z matiky mám pokreslený parohmi. Sláva! Zvoní a už aj fujazdím domov. Rýchlo sa prezliecť pobaliť. O pár minút sa stretávame s Feďom na rohu činžiaka. V očiach mu vidím akúsi vášeň a zároveň aj napätie. Obaja máme asi rovnaké pocity. Cestou vlakom sa Feďo skrýva frajerkinej mamke. Vraj by rýpala že chodí po somarinách a ktovie čo všetko tam robí. Teraz som asi 1.krát rád, že nemám frajerku a môžem sa venovať mojim jeleňom celou svojou dušou a celým svojím srdcom.
Asi o hodinu nás na chate víta dedko. Zisťujem situáciu v lese, do ktorej časti chodia lesní robotníci a o koľkej ráno. Zdá sa že tento týždeň tu bol konečne kľud. Okolo 17.30 sme už na ceste do kopcov. Našim cieľom sú lúky medzi obcami Závadka a Rudňany. Práve tu sme minulého roku prežili asi tie doteraz najkrajšie rujné chvíle. Cestou robíme niekoľko fotiek a zároveň skúšam moje nové ručadlo. Spoločnými silami sme ho v priebehu týždňa vyrobili z volského rohu privezeného až z ďalekej Ameriky ( dve hodiny vàtania v detskej izbe a neuveriteľný smrad). Ručadlo znie super. Vravím: „Len aby sme neboli jediní, čo dnes budú ručať“. Feďo len odvrkol: „Nemaľuj diabla na stenu“. Pomaly vychádzame z rúbaniska na poľnú cestu a zrazu srna. Feďo ju nevidí, pridržiavam ho za plecniak a hneď vie koľko bije. Kým chystá foťák, srna pomaly kráča do húštiny. Berieme to ako milé privítanie v revíri.
Po 50 minútach chôdze sedíme v páse mladých asi 15-ročných smrekov uprostred lúky. Rýchlo si upraviť ležovisko a už popíjame pivečko, jedným slovom relaxujeme. Hlavou nám stále blúdi: „Budú, nebudú ručať.“  Už je osem hodín a ešte stále nič. Začínam mať pesimistické myšlienky. Po chutnom pivku nás volá príroda.
Po splnení prírodných potrieb ma Feďo chytá za plece a šepce: „Ticho! Počúvaj! Čuješ!? Tam, oproti, na kopci!“ Áno, hurá! Už je to tu! Niekde v duši a pri srdci ma hreje taký zaujímavý pocit tepla a radosti. Konečne počujem ten môjmu uchu lahodiaci hlas. Vzápätí sa s Fedíkom tľapkáme od radosti po pleciach. Vidím, ako sa mu od radosti rozsvietili oči sťa alkoholikovi pri poldeci po týždňovej absencii. Tá naša absencia trvala celý rok. Jeleň ručí čoraz dlhšie a silnejšie. Pravdepodobne hľadá jelenice. O chvíľu sa mu ozýva ďalší, ďalší a ešte jeden. Už ručia štyri, len na našej lúke ani v okolitom lese nič. „To nie je možné“, šepkáme si obaja. Medzitým sa zotmelo. „Vyskúšam ručadlo.“ Najprv len tak potichu mrmlem. Stále nič. Po krátkej prestávke revem ako sa patrí. Asi po minúte sa ozval on, kráľ tejto lúky. Ešte je dole na rúbanisku asi 700-800m od nás. Ozývam sa mu naspäť. Odpovedá, ako sa na jeleňa patrí. „No poď k nám“, želám si v duchu. Zrazu stíchol, už sa neozýva. Čakáme niekoľko minút a stále nič. Ozývam sa opäť no odpoveď nikde. Zrazu niečo ide po lúke. Počujeme iba dupot a klepkanie raticami. Zrazu nami až trhlo, v ušiach i bruchu nám hučí hlasné aúúúú-oo-aúúú. Nádhera. Jeleň behá po lúke a ručí sťa zmyslov zbavený. Delí nás asi 200-250m. Beriem ručadlo a odpovedám hlasom mladého jelienka posadnutého rovnakou túžbou.. Poriadne som ho rozčúlil, reve asi zo všetkých síl a beží priamo na nás. Práve teraz, keď sa guľatý mesiac skryl za mraky a lúka sa skryla kdesi za tmavou oponou, jeleň stojí uprostred lúky za osamoteným asi 25-ročným smrekom vzdialeným 20-30m. Obrysy jeho mohutného tela sa črtajú v tej čiernej tme, no parohatá hlava sa skrýva kdesi za stromom. Zase hlasno reve. Nemám odvahu zaručať. Po chvíli sa mu niečo nepozdáva a pomaly sa poberá ta odkiaľ prišiel. Len čo sa stiahol do lesa celú lúku opäť zalieva mesačné svetlo. Fedík mi ticho šepne: „Do šľaka, keby teraz vyšiel na lúku beťár jeden a ešte aj potrebujem na záchod.“ „Urob si uzlík, lebo tu narobíš zlý pach a do rána nám nič nepríde“ ,radím mu. „Ale ja fakt musím bo me roztarha. Dám to do fľašky od piva“, vraví vážne. „Ta dobre, len aby si sa nepomýlil, keď ťa nadránom pochytí smäd.“ Upozorňujem ho smejúc sa popod fúz. Neverím, že to spraví. O malú chvíľočku už počujem, žblnkot plniacej sa fľaše. Tichučko sa smejem, len tak spacákom myká. „Tááák, a už to je, doras mi ľepši“. Pochvaľuje si Feďo po východniarsky, usadzujúc sa späť do spacáku. Jeleň sa po hodinovej prestávke ozýva opäť v lese. Pretože krásne svieti mesiac na lúku nevyjde ani za nič. Akonáhle sa tá ohnivá guľa kryje za oblaky a lúka sa tratí v tme, divadlo s jeleňom sa opakuje. Opäť vychádza na lúku a kontroluje teritórium.
Na naše vábenie sa nám okolo polnoci ozýva ďalší paroháč spoza chrbta. Odhadujem ho na mladšieho jeleňa. V zapätí počujeme praskot v ďalšom rúbanisku priamo pod nami. Už ručí ďalší. Vydáva sa smerom k nám hore na lúku. „Do kelu to nieje dobré, ak príde odspodu, zavetrí nás a splaší aj toho, čo ide odzadu.“ Prestávam vábiť. Nechávame to len na paroháčov. Zjavne sa navzájom provokujú. Už, už by sa mali stretnúť niekde na medzi priamo pod nami. Počujeme kroky a šuchot trávy, zase nič nevidno. Zrazu duní  zem a my máme pocit, že cez rúbanisko sa valia tanky. Po tomto lomoze zrazu nastalo asi na 2 hodiny hrobové ticho. Aspoň sme si trocha zdriemli a aj moje hlasivky potrebujú oddych.                                                 
Budíme sa až okolo 4.30 nad ránom. Vonku sa ráno riadne schladilo, ale do mrazu ešte nejaký ten stupeň chýba. Okolo nás je ticho, iba v diaľke počuť slabé ručanie. Čakajúc na brieždenie raňajkujeme a popíjame teplý čajík z termosky. Na svitaní nechávame veci ukryté pod stromčekmi a my sa vydávame obzrieť si tých nočných krásavcov. Schádzame na cestu, ktorou v noci prechádzal náš prvý jeleň. Skúšam zaručať, ale odpoveď nedostávam. Ručím ešte raz a ešte raz . Posledný raz som ani nedoreval a už je tu odozva z rúbaniska, kde sa včera všetko začalo. Čo teraz? Ktorou cestou sa vybrať, aby sme ho videli? Kam asi pôjde? Vyzerá na riadneho krásavca, ale človek nikdy nevie. Vydávame sa rovno po ceste ponad neho dúfajúc, že pôjde hore na cestu a do lesa kde sa predvádzal v noci.  Už som ho riadne rozgurážil. Div sa zem netrasie od toho hrubého hlasu. Šepkám Fedíkovi: „Vezmi nejakú palicu bez kôry a búchaj ňou po krikoch, viac ho naštveme.“ Ako sa zohol po palicu na ceste akoby zo zeme vyrástol mladý korunový  desatoráčik. „Stoj“! Zašepkal som a razom sme obaja skameneli. Pravdepodobne ho vyhnal ten náš kráľ. Asi po 30 sekundách sa desatoráčik rozbehol dole do rúbaniska a plašiac asi všetko živé vrátane nášho kráľa. „Veď počkaj ja ťa raz uvidím. Nabudúce pôjdem z druhej strany.“ Pomyslel som si.
Vyberáme sa smerom na Stožky ku krížiku, odkiaľ sa tiež celú noc ozýval slušný jeleň. Po 40 minútach  blížiac sa ku krížiku počujeme hlasné, ale krátke zaručanie. „Aha, tam je.“ Neverím vlastným očiam je už okolo 7.30 a uprostred obrovského rúbaniska stojí ničím nechránený obrovský jeleň. Ďalekohľadom zisťujem, že ide o obojstranne korunového pravdepodobne 14-toráka, možno aj viac. Pre veľkú vzdialenosť nemôžeme presne spočítať všetky výsady. Stráži si ho 9 ostražitých jeleníc. Tento pohľad je ako vystrihnutý z obrázku z nejakej známej zvernice. A to som len v jednom málo známom revíri, kde v zime zver nemá ani poriadne seno, o jadrovom krmive ani nehovoriac. Skúšam sa mu ozvať ručadlom. Odpoveď nenecháva na seba dlho čakať. Jeho rev sa rozlieha horami a dolinami ako tá najkrajšia pieseň. Pomaly ho začína osvetľovať slnko, čo mu dáva signál, že je na čase stiahnuť sa do úkrytu. Pekne zháňa všetky jelenice a tie ho ako pašu previedli krížom cez horizont lúky do hustého lesa.
Nevedeli sme sa vynadívať na to prenádherné parožie majestátneho ručiaceho jeleňa. Za tých 6 rokov čo sa túlam po lese som videl množstvo jeleňov, ale takého fešáka som doposiaľ nezočil. Tento obrázok mi určite ostane v pamäti naveky. Cestou na chatu sme už len spomínali na prebdenú noc a krásne ráno. Spokojní a plní očakávaní čo bude nasledujúcu noc sa vraciame domov.
                                                                                      
Foto a text - Peter Klinga, Smižany
 

Partneri

Kto je online?

Práve tu je 186 návštevníkov a žiadni členovia on-line