Na Bielu sobotu som sa vybral s otcom do obory trochu potrénovať mladého osemmesačného psíka - daxla Ikara, nech ukáže čo je v ňom.
 
Zobral som aj starého jedenásťročného veterána - diviačiara, aby mu ukázal, ak bude potrebné, ako to má „robiť správne“. Zobral som kľúče od Laca a spýtal sa, či netreba s niečím pomôcť v oborke.
-    „Večer bude treba odvezieť na Samurai zopár vriec zrna, ak budeš mať čas“, poprosil ma o pomoc.
-    „Dobre tak sa večer zastavím...“, odvetil som.
Cestou do obory som čas využil na minivýcvik typu sadni, ľahni, k nohe a pod. Nech si Ikar privyká. Obora je relatívne veľká, rozlohou zodpovedajúca približne dvom futbalovým ihriskám, aj s menšími kríkmi, kde sa diviaky zvyknú zdržiavať. Máme v nej dve bachynky - lanštiačky. Je pre nich charakteristické, že neútočia na psov a aj keď náhodou, tak nehryzú.  
Nechcel som ich vyrušiť. Bol som totiž zvedavý, za aký čas ich dokáže Ikar nájsť.
Chvíľu mu to trvalo, no nakoniec ich našiel a pekne ich štekaním vyhnal z húštiny. Na posmelenie mladého som dnu pustil aj staršieho psa Huga, ktorý doteraz nedočkavo sedel pri nohe. Po čase som však zistil, že vedľa dvoch diviakov, ktorých vyduril Ikar, bol ešte „zašitý“ aj ďalší, ktorého vyhnal Hugo. Bol o trochu väčší ako tie dve lanštiačky. Hovorím otcovi:
-    „Sú tu traja! Laco nevravel nič o treťom diviakovi!?“.
-     „Asi zabudol - veď vieš, stále zabúda...“, odvetil otec.
Myslel som si spočiatku, že priviedli ďalšiu bachyňu. Aspoň niečo také Laco minule navrhoval. Pre väčšiu bezpečnosť psov kancov v oborke nemávame nikdy.
Rozhodol som sa vojsť dnu do obory. Po čase pribehol Ikar ku mne, pochválil som ho a posmelil k ďalšej práci. Ako bežal, natrafil na čerstvé stopy toho nového diviaka, schovaného v kroví. Vletel dnu a štekajúc ho z neho vyhnal. Na starého psa, ktorý sa venoval dvom bachynkám na druhom konci obory som medzitým zabudol. Keď tak Ikar bežal za diviakom a „pišťal“ mu za zadkom, diviak sa zrazu otočil a obaja sa stretli zoči-voči. Diviak bleskovo zaútočil. Prvý výpad - neúspešný. Ikar ho ako tak ustál. Druhý výpad bol už úspešnejší a diviak zasiahol Ikara do slabín. Neviem, neviem ak by zatiahol hlbšie, neobišlo by sa to „len“ s roztrhnutou kožou. Vtedy Ikar stratil stabilitu a diviak zaútočil tretíkrát. Klom ho napichol spredu pod lopatku. To už som utekal kričiac Ikarovi na pomoc. Diviak sa chystal na štvrtý útok. Ten by bol už asi smrteľný. No keďže ja som pribehol príliš blízko, rozmyslel si to a odbehol preč. Vtedy som nerozmýšľal, že si to mohol namieriť na mňa. Dopadol by som potom ako Viktor (nick zálesák), ktorý mal podobnú skúsenosť týždeň predtým.
Pribehol som k Ikarovi, vzal ho rýchlo na ruky a bežal s ním k veterinárovi do Humenného. Cestu sme s otcom nadávali na vlastnú hlúposť. Prečo sme ich neodvolali, keď sme zistili, že sú tam až traja diviaci? Po vojne však býva každý generál. Napokon ako jeden člen PID poznamenal: „chybama se člověk učí...“. Veterinár zašíval Ikara a tento čas som využil na telefonát s Lacom. Povedal som mu v skratke, čo sa stalo. Tvrdil, že on ani netuší, čo tam ďalší diviak môže robiť. „Podľa mňa sa tam podryl k bachynkam...“, vyhlásil. „ Počkám ťa a potom sa na to pôjdeme pozrieť“, pokračoval.
Po zašití psíka som sa vrátil domov. Pes bol ešte omámený od sedatív, tak som ho nechal v búde a šli sme s otcom a Lacom opraviť oboru. V skutočnosti sme sa chceli viac pozrieť na diviaka zblízka, keďže z väčšej bachyne sa vykľul troj - štvorročný kanec s približne 6 cm klami, ktorý sa, ako sme neskôr zistili, podryl do oplôtku zvonku.
Teraz Ikar už behá. Ani nevidieť, že bol zranený. Som však zvedavý, ako bude po tejto skúsenosti reagovať na diviakov. V kútiku duše dúfam, že sa to neprejaví na jeho ostrosti voči čiernym rytierom. Aj takto nešťastne sa môže skončiť obyčajný výcvik v oborke...
Na záver by som sa chcel poďakovať doktorovi Kakutovi za jeho ochotné vyšetrenie psíka.


Viktor  CERULA
Regionálny spravodajca PID
(nick Vik)


Partneri

Kto je online?

Práve tu je 636 návštevníkov a žiadni členovia on-line