Predplatitelia v Slovenskej a v Českej republike obdržali časopis
číslo 6/2009 a zároveň bol distribuovaný do predajnej siete v oboch republikách. Odborné články sú v tomto čísle zamerané na:
J. Slašťan
Hibernácia medveďa hnedého
Zimný spánok medveďa, ktorý sa vyznačuje výrazne spomalenými životnými funkciami nazývame hibernáciou. Hlavným účelom hibernácie je redukovať množstvo energie v obdobiach, keď je málo dostupnej potravy. Je to vlastne fyziologické prispôsobenie sa živého organizmu nepriaznivým podmienkam prostredia. U medveďa sa jedná o mimo vegetačné obdobie s nedostatkom potravy, ale aj so zhoršenými klimatickými podmienkami (znížená teplota vzduchu). Medveď hnedý prečkáva toto obdobie v tzv. „nepravom“ zimnom spánku. V ňom sa jeho telesná teplota, elektrická aktivita nervovej sústavy, dýchanie a tepová frekvencia srdca, čiže fyziologické funkcie, do určitej miery spomalia, čím sa minimalizuje energetický výdaj. Pri zimnom spánku klesá počet úderov srdca na 10 – 12 úderov za minútu a teplota telesného jadra medveďa z 37 – 38 stupňov na 31,7 , teda len o asi 6,3 °C. U „pravého“ zimného spáča akými sú napríklad svišť a syseľ klesá teplota až o 20 – 30 °C. Keby telesná teplota medveďa veľmi hlboko poklesla, pri jeho veľkej hmotnosti by trvalo veľmi dlho, kým by sa zvýšila, čo by mohlo ohroziť jeho život. Medveď ako nepravý zimný spáč reaguje aj na vonkajšie zmyslové podnety, to znamená, že sa počas spánku môže bez problémov hneď prebudiť, čo je nemožné u „pravých“ zimných spáčov. Preto je v Rusku často praktizovaná poľovačka na medvede v brlohoch. Medveď vyrušený zo zimného spánku sa už nemusí uložiť na ďalší spánok.
Zimný spánok je autonómny proces, jeho začiatok a koniec si medveď navodzuje svojimi vlastnými mechanizmami. Hibernačné zmeny postihujú nielen fyziologické funkcie, ale aj bunečné a subbunečné štruktúry. Schopnosť samozohriatia zimného spáča umožňuje hnedý tuk. Ak je medveď vystavený chladu, dochádza k potrebe tvorby tepla. Vyplavuje sa hormón noradrenalín, ktorý spôsobí štiepanie hnedých tukových buniek. Keď sú teda jeho bunky stimulované, spotrebovávajú kyslík, mitochondrie v nich oxidujú mastné kyseliny a všetka energia sa uvoľňuje vo forme tepla. Hnedý tuk má dôležitú termoregulačnú úlohu, pretože predstavuje rýchlo mobilizovateľnú zásobu energie, potrebnej k udržaniu termoregulácie. Hnedý tuk sa nachádza najmä medzi lopatkami a táto časť tela je pri prebúdzaní sa medveďa najteplejšia. Spaľovanie tuku vo všeobecnosti poskytuje dvakrát viac energie ako proteíny alebo uhľohydráty. Z tuku sa tvorí aj voda, ktorou sa reguluje telesné vyparovanie a u medvedici sa tvoria tekutiny na výrobu materského mlieka. Vedľajšie produkty, ktoré vznikajú pri tomto deji, pomáhajú dopåňať aminokyseliny v tele medveďa a takisto zabraňujú tomu, aby obsah močoviny narástol v tele medveďa do toxického množstva.
H. Landhoffer
Poľovnícky manažment u zajaca poľného
Dnešný príspevok nadväzuje na dva predchádzajúce príspevky o poľnom poľovnom revíri v severovýchodnom Rakúsku, kde na ploche 1 500 ha dosahujeme každoročné výrady malej poľnej zveri od 1 500 do 2 400 ks.
Základným kľúčom k tomuto úspechu je aj správne uskutočňovaný manažment zajačej zveri okrem naposledy popísaných opatreniach za účelom zlepšovania životného prostredia.
Zásah do stavov malej poľnej zveri v tomto prípade zajaca je veľmi riskantná záležitosť, ak sa predtým nevykonala dôkladná analýza stavov zveri. Často sa dáva vina za nízke poľovnícke výrady počasiu alebo hustému pôdnemu porastu. Taktiež sa stáva, že ešte pred uzavretím kruhu veľa zajacov unikne z pohonu. Aj v prípade neúspechu, by sa nemala poľovačka na tej istej ploche v tom roku zopakovať a to ani za priaznivejšieho počasia, lebo týmto by mohlo vzniknúť nebezpečenstvo, že by sa nepriaznivo zasiahlo do kmeňových stavov zajaca.
V spomínanom revíri v priebehu celého roka už viac ako 25 rokov uskutočňujeme sčítanie zajacov pomocou svetlometov. Takýto spôsob sčítania, za účelom získania podľa možností najpresnejších výsledkov, sa uskutočňujeme vždy na tých istých sčítacích úsekoch revíru, vždy tou istou skupinou poľovníkov a vždy s rovnakým vybavením (svetlomety a vozidlá). Sčítavame vždy pri mesačnej fáze novu a asi dve hodiny po západe slnka. V priebehu roka je následné sčítanie – zisťovanie stavov zajacov nutné preto, aby sa pred začiatkom poľovníckej sezóny vedelo koľko zajacov budeme môcť uloviť a aby aj do budúcnosti boli stavy zajacov zachované.
Zisťovanie stavov realizujeme v 4 časových úsekoch.
1 – Zisťovanie stavov na jar
Jarné stavy nám ukazujú aký počet zajacov máme v revíri a z toho vypočítame predpokladaný prírastok. Výpočet prírastku v tomto čase už nie je ovplyvnený zimnými stratami. Okrem toho zistiť správny prírastok v tomto čase nám napomáha aj skutočnosť, že pri sčítaní svetlometmi zachytíme skoro všetky zajace. Toto sčítanie sa uskutočňuje väčšinou od konca februára do polovice marca. JKS sa pohybujú medzi 110 – 130 zajacov na ploche 100 ha, čo sa v priemere vzťahuje na celý revír.
2 – Zisťovanie stavov po žatve
Pri tomto sčítaní musia existovať v revíri optimálne podmienky. To znamená, že všetky plodiny obilia sú zožaté a vyklíčené steblá vypadaného obilia počas žatvy nie sú príliš vysoké. Okrem toho nie je ešte zajacom predkladané žiadne dužinaté krmivo. V dôsledku tohto krmiva by bola prilákaná takmer všetka zver na tieto miesta a pri sčítaní by sa dosiahli vysoké stavy zajacov nezodpovedajúce priemeru za celý revír, lebo zajace by boli sústredené väčšinou do úsekov sčítania s predloženým dužinatým krmivom.
O. Hládek
Alpský jazvečíkovitý durič opäť potvrdzuje svoje kvality v našich revíroch
V piatok, 11. decembra 2009, sa v príjemnom prostredí obce Divín stretol kolektív ľudí, ktorí v nasledujúci víkend chceli prežiť zážitok duričskej práce Alpského jazvečíkovitého duriča. Títo nadšenci poľovníckej kynológie sa zišli z viacerých štátov Európy za účelom zúčastniť sa (či už aktívne, alebo inou formou) V. ročníka Medzinárodných duričských skúšok o pohár Gustava Kořínka. Tento človek venoval celý svoj aktívny profesionálny život chovu jazvečíkovitého duriča, stal sa poradcom chovu tohto plemena v ČSSR a do súčasnej doby aktívne pôsobí ako chovateľ a rozhodca pre exteriér AJD.
Akcia sa po vlaňajšom ročníku, ktorý organizoval Český klub chovatelu alpského brakýře jezevčikovitého v poľovnom revíri VLS Potštát v Českej republike, konala tento rok opäť v našej krajine. Organizoval ju Klub chovateľov alpského jazvečíkovitého duriča pri SPZ v spolupráci s PS Strieborná Cinobaňa a RgO SPZ Novohradu v Lučenci.
Súťaže sa zúčastnilo 12 psov z piatich krajín – dva z Rakúska, jeden z Poľska, dva z Maďarska, tri z Českej republiky a štyri zo Slovenska. Rozhodcovský zbor bol delegovaný SPZ z príslušných štátov podľa počtu zúčastnených psov. Akcia bola rozdelená na dva dni, pričom v sobotu sa na spoločnej poľovačke na diviačiu a škodnú zver skúšal „čuch“, „hľadanie“, „durenie“ a „hlasitosť na stope“ jednotlivých psov. Poľovalo sa v dvoch honoch v náročnom, no na čiernu zver bohatom teréne a výrad bol skutočne bohatý – 13 kusov diviačej zveri a 6 líšok.
Dr. J. Hlásnik
Nový zákon o poľovníctve, lov zveri a starostlivosť o zver I.
Zákon č. 274/2009 Z.z. o poľovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon) definuje lov zveri ako získavanie zveri odstrelom, odchytom, poľovnými dravcami alebo pomocou fretky. I keď o chvíľu končí hlavná poľovnícka sezóna, snáď nezaškodí pripomenúť si niektoré ustanovenia zákona, ktoré s lovom zveri súvisia. A keďže je zároveň aj obdobie núdze, kedy sa treba o zver riadne starať, prinášame informácie o poľovníckych predpisoch aj z tejto oblasti.
Lov zveri a povinnosti poľovníka pri ňom zreteľne definuje § 55 zákona, preto ho uvádzame v plnom znení, doplnený o podrobnosti z vykonávacieho predpisu (vyhláška MPSR č. 344/2009, ktorou sa vykonáva zákon o poľovníctve ( ďalej len vyhláška) nasledovne :
§ 55 Lov zveri
(1) Zver možno loviť iba v čase jej lovu (čas lovu upravuje vyhláška a prinášame ho v tomto spravodajcovi na inom mieste).V čase ochrany zveri možno zver loviť iba na základe povolenia podľa § 56 alebo výnimky vydanej podľa § 57 Zákona.
(2) Zver sa loví individuálnym spôsobom lovu alebo na spoločnej poľovačke na základe povolenia na lov.
(3) Individuálny spôsob lovu vykonáva poľovník sám alebo za účasti poľovníckeho sprievodcu.
(4) Individuálnym spôsobom možno loviť (všetku) zver okrem malej zveri (rozumej zajac, bažant, jarabica) a kuropty horskej, ak tento zákon neustanovuje inak. Táto výnimka neplatí pre lov poľovnými dravcami.
(5) Raticovú zver je poľovník povinný loviť selektívne a to tak, že prednostne loví zver chorú, zostarnutú, kondične zoslabnutú, pri samčej trofejovej zveri len zver, ktorá nie je vhodná na ďalší chov alebo po dosiahnutí jej trofejovej kulminácie. (Trofejová kulminácia podľa vykonávacej vyhlášky k zákonu je u jeleňa dosiahnutie 11 rokov, srnca 6 rokov, muflóna 6 a daniela 7 rokov života).
(6) Ten, kto loví zver, môže na ňu vystreliť len vtedy, ak ju bezpečne rozpoznal. Za správnosť selektívneho odstrelu raticovej zveri zodpovedá strelec. Za správnosť odstrelu vykonaného na pokyn poľovníckeho sprievodcu zodpovedá poľovnícky sprievodca.
(7) Kto pri love pernatej zveri náhodne uloví alebo usmrtí chráneného živočícha, ktorého lov nemal povolený, je povinný to bezodkladne oznámiť spolu s opisom situácie, ako k zámene a usmrteniu došlo, príslušnému poľovníckemu hospodárovi, obvodnému lesnému úradu a organizácii ochrany prírody. Najčastejšie sa môže takýto náhodný lov chráneného živočícha prihodiť poľovníkovi pri love vodnej pernatej zveri, ak nemá dostatočné vedomosti a praktické skúsenosti o rozpoznaní jednotlivých druhov divých kačíc, obzvlášť, keď vyhláška povoľuje loviť.
(8) Ulovenie chorej, poranenej alebo nájdenie uhynutej zveri je poľovník povinný oznámiť bezodkladne poľovníckemu hospodárovi. Ak uloví poľovník trofejovú raticovú zver preto, že
bola chorá alebo poranená, je povinný zabezpečiť jej fotografickú dokumentáciu ešte skôr, ako oddelí hlavu s trofejou od tela.
J. Brtka
Posúdenie samičej jelenej zveri v zime
Podstatou selektívneho odstrelu je správne posúdenie chovnej hodnoty zveri vo vzťahu k jej veku a celkovej kvalitatívnej úrovni zveri v revíri, ako aj v celej chovateľskej oblasti. Základom posudzovania bolo a doteraz je, že sme sa nespoliehali iba na jeden znak, ale u zveri sme posudzovali celý komplex parametrov ako: postava a kondícia, zdravotný stav, trofejová hodnota, výmena srsti, správanie sa a sociálne postavenie jedinca v čriede. Posudzovanie chovnosti samičej jelenej zveri je mimoriadne náročné a to aj preto, že táto zver sa loví prevažne na jeseň a v zime, t.j. už v zimnej srsti, ktorá zakrýva alebo skresľuje, napr. stavbu tela zvierat a pod.
Vlastné posudzovanie samičej jelenej zveri je v tom, aby poľovník vedel správne zaradiť príslušného jedinca a určiť či sa jedná o mladú jelenicu (jeleničku) vo veku 2 rokov alebo staršiu jelenicu, ďalej vedúcu jelenicu (ktorá vedie čriedu), vodiacu jelenicu (ktorá vodí svoje jelienča), oplodnenú alebo jalovú jelenicu. Jarná výmena srsti sa uskutočňuje od konca apríla do začiatku júna a jesenná od septembra do konca októbra. Staršia zver prefarbuje neskoršie ako mladá zver. Sfarbenie letnej srsti je červenohnedé a zimnej sivohnedé. Najtmavší je chrbát a vonkajšie strany nôh a najsvetlejšie sú vnútorné strany nôh a brucho. Jelienčatá majú výrazné biele škvrny, ktoré sa strácajú až na jeseň pri prvej výmene srsti. Ďalej treba vedieť, že hmotnosť a výška jelenej zveri je veľmi rozdielna a závisí nielen od veku, telesnej vyspelosti a pohlavia ale aj od individuálnej dispozície a lokality, z ktorej zver pochádza.
Na základe uvedených znakov je posudzovanie samičej jelenej zveri v zimnej srsti veľmi obtiažne, pretože telesné veľkosti sú do určitej miery vyrovnané a tým sa stáva, že silné jelienča má telesnú veľkosť takmer ako „jelenička“, alebo silná jelenička je podobná trojročnej jelenici. K tomu ešte treba pripočítať, že dobrá zimná srsť zakrýva niektoré telesné slabosti, ako napr. slabý krk je v zimnej srsti hrubší a pôsobí kratšie. Hlava sa zdá byť kratšia a širšia. Kostnaté telo, hranatý zovňajšok tela môže byť srsťou zamaskovaný. Pri posudzovaní sú dobrými znakmi hlavne telesné proporcie a držanie tela, ako aj tvárová časť hlavy, ktorú však je možné dobre posúdiť iba pri dobrom svetle a keď je zver v kľude.
J. Chmelík
Bahnisko – magnet diviačej zveri
Zriadenie dobrého a vyhovujúceho bahniska je jedným z dôležitých opatrení zlepšenia životných podmienok diviačej a jelenej zveri. Zver najmä diviačia navštevuje bahnisko predovšetkým v ranných hodinách a počas letných horúčav aj cez obedňajšie hodiny, aby sa ochladila a zároveň sa tak bráni pred vonkajšími parazitmi (kliešte, roztoče, vši, muchy, blchy). Bahniská je treba zriaďovať vždy v najskrytejších a najpokojnejších miestach revíru, kde je dostatok spodnej vody a vyhovujúca hlinitá pôda, aby ani v období veľkého sucha bahnisko nevyschlo. Ak by bahnisko vysychalo, tak ho musíme zriadiť na takom mieste, ktoré by bolo prístupné, aby sme mohli pri vyschnutí dopraviť do jamy vodu cisternou. Pred vlastným vybudovaním bahniska sa musíme rozhodnúť či bude využívané aj na odstrel diviačej zveri, alebo len na jej pozorovanie. Z praktických dôvodov je vhodné niektoré bahniská využívať aj na odstrel diviačej zveri v prípade potreby pre veterinárne vyšetrenie, alebo v prípade ohrozenia plnenia plánu odstrelu, ale aj na zabezpečenie kvalitného selektívneho odstrelu najmä ak sa jedná o ulovenie medailového diviaka. To znamená, že v takýchto prípadoch okrem bahniska je potrebné vybudovať potrebné posedy a prístupové poľovnícke chodníky.
Prv než pristúpite k budovaniu bahniska urobte podrobnú rekognoskáciu terénu. Pre vybudovanie bahniska je potrebné vyhľadať a vyčistiť vhodné vlhké miesto so zaručenou spodnou vodou a kvalitnou hlinitou pôdou. Ďalej musíte poznať hlavné prechody diviačej zveri a to z ktorých hustých porastov zver vychádza k bahniskám a ktorým smerom postupuje po ukončení bahnenia. Nevyhnutnosťou je aby v blízkom okolí bol dostatok vhodných otieracích stromov.
Po tomto podrobnom preskúmaní okolitého terénu môžete pristúpiť k výberu miesta pre postavenie posedu. Dbať pritom musíte najmä na vyskytujúci sa hlavný smer vetra. V žiadnom prípade sa nesmie stať, aby vietor fúkal od posedu smerom k bahnisku. V takomto prípade by sme zver odplašili skôr, ako by sme ju mohli dobre posúdiť. Výšku posedu stanovte podľa rozsahu a håbky bahniska, okolitého porastu ako aj vzdialenosti. Posedy majú obyčajne výšku 3 – 4 metre pri vzdialenosti od bahniska asi 50 metrov. Túto vzdialenosť môžeme považovať za dostatočnú aj v prípade, že bahnisko bude navštevované jeleňou zverou, ktorej čuchové a sluchové orgány sú zvlášť vynikajúce. Nikdy pri bahnisku nestavajte uzavreté kazateľne, ale len jednoduché posedy so strechou proti dažďu. Ich prednosťou je, že môžeme včas a ľahšie počuť prichádzajúcu zver a dobre sa pripraviť.
J. Struhár
Správanie sa daniela v zime
V zimnom období veľmi rád pozorujem danielov, najmä lopatárov, pričom ma vždy prekvapujú ich prejavy vzájomnej zhody, pospolitosti a súžitia v čriedách. Zároveň si predstavujem, ako sa tieto daniele pred krátkym časom stretávali v neúprosných súbojoch počas ruje, ktoré niekedy mali aj tragický koniec, keď niektorý bojujúci rytier jeseň neprežil. A práve v zimnom období som často zistil na ich tele hlavne na krku hlboké jazvy spôsobené krátko trvajúcou nenávisťou počas ruje.
Z biologického hľadiska by sme mali odstrel danielov ukončiť pred začiatkom zimného obdobia, aby sme im poskytli dostatok pokoja pri dopåňaní zásobných látok, ktoré stratili v ruji a zimné obdobie by ináč ťažko prežívali. Zabezpečenie pokoja je iba teoretickou predstavou s morálnym východiskom, pretože danielia zver je v našom revíri silne vyrušovaná rysom, ale aj vlkom. Uvedení predátori pôsobia na daniela už celé tisícročia a preto sa zver k tomu prispôsobila tým, že v zimnom období sa danielia zver združuje do malých čried, kde sa cíti bezpečnejšie. Okrem toho danielia zver musí u nás často bojovať s vysokým snehom a nízkymi teplotami.
Ak ešte v decembri lovíme danielov za účelom plnenia plánu, tak by sme ich mali loviť na individuálnych postriežkach, pretože pri takomto spôsobe lovu zver najmenej vyrušujeme. A hlavne sa vopred oboznámiť s predpoveďou počasia. Totiž ako každá zver, tak aj zver danielia obľubuje teplé slnečné lúče po chladnej noci. Často som túto zver pozoroval v chladných skorých ranných hodinách stáť v poraste ako by driemala a začala sa pohybovať až keď vyšlo slnko. Taktiež som pozoroval, že po napadnutí prvého snehu sa zver v prvý deň takmer nepohybovala, cítila sa viditeľne neistá a zdalo sa mi, ako by si chcela na tento prvý sneh najprv navyknúť. Ale po dvoch dňoch sa už na snehu aktívne pohybovala.
Zaujímavé bolo sledovať pastevné cykly danielov. Podľa Ústavu biológie stavovcov AV ČR v Brne je počet pastevných cyklov 4 – 5, podobne ako je u jelenej zveri. Najzaujímavejší pre mňa bol pastevný cyklus v obedňajších hodinách.
Všade tam, kde nie sú daniele vyrušované, dodržiavajú svoj prirodzený pastevný rytmus a zdržujú sa pokojne počas prežúvania na veľkých rúbaniskách a v žiadnom prípade sa nezdržujú na okrajoch mladých listnatých porastov a smrekových húštin, lebo danielia zver nie je zverou lesnou, ale obľubuje otvorenú krajinu.
Dôležité je poznať reagovanie daniela na vietor. Tak napr. neznáša dlhotrvajúci chladný vietor. Zistil som, že smer vetra zohráva veľmi dôležitú úlohu pri využívaní životného prostredia. Keď napríklad daniele cítia blížiaci sa atlantický výbežok tlakovej níže, tak sú veľmi aktívne. Dokonca spoznajú zmenu počasia skôr ako poľovník. Ak poznáme aký vietor uprednostňujú, je to určitá pomôcka pri voľbe streleckého stanovišťa.
J. Šimko
Posúdenie veku muflóna v prírode
Pre správny chov a lov muflonej zveri je nevyhnutné, aby každý predtým než na barana vystrelí správne posúdil jeho vek. Posúdenie veku živého muflóna v prírode je aj pre skúseného poľovníka často krát problematické a obzvlášť obtiažne je pre poľovníka, ktorý neprichádza častejšie do kontaktu s touto zverou. Pri odhade veku živého muflóna musíme vychádzať z celkovej stavby tela, zo stavby a tvorby rohov, sfarbenia tvárovej časti hlavy, výskytu sedla a hrivy a napokon si musíme všímať aj správanie sa pozorovaného jedinca v čriede. Sú to typické znaky pre určitý vek, ale musíme pri ich vyhodnocovaní brať do úvahy aj telesnú kondíciu a zdravotný stav jedinca, ako aj ročné obdobie, pretože to sú faktory, ktoré môžu odhad veku ovplyvniť. Určiť vek podľa jedného znaku môže byť veľmi nepresné a preto dokonalejší obraz o veku muflóna dostaneme posúdením všetkých znakov súčasne.
Prvým veľmi dôležitým znakom je rast a tvar rohov – tuľajok. Rohy rastú na kostených výbežkoch vyrastajúcich z čelovej kosti. Povrch rohov je veľmi zreteľne vrúbkovaný, pričom sa počet a veľkosť vrúbkov od začiatku rohu po základňu zmenšuje. Najtesnejšie vrúbky sú na základni rohov. Na rohoch rozoznávame ešte tzv. ročné vrúbky, podľa ktorých je možné pomerne presne stanoviť vek muflóna. Tieto vrúbky vznikajú zastavením alebo spomalením rastu rohov – tuľajok v čase nedostatku potravy, teda v zimnom období. Podľa niektorých autorov vrúbky vznikajú ako reakcia na hormonálny rastový systém, ktorý je ovplyvňovaný intenzitou slnečného žiarenia. Podľa Dr. Babičku vyskytujú sa u muflónikov a muflónov v druhom roku života tzv. nepravé vrúbky, ktoré si mnohí poľovníci zamieňajú za ročné vrúbky a pri posudzovaní veku po ulovení hodnotia muflóna ako staršieho o jeden až dva roky oproti skutočnosti.
Vo veku 7 – 8 mesiacov má dobre založený muflónik už rožky o dåžke 15 – 25 cm, čo predstavuje asi 20 – 23 % z celkovej dåžky rohov. Po zimnej prestávke, ktorá trvá 6 – 8 týždňov rast rožkov od začiatku apríla opäť pokračuje. A práve v tomto druhom roku je rast rožkov najväčší a tvorí asi 25 - 28%. Na rohoch 30 mesačného muflóna je možné vidieť dva ročné vrúbky z predchádzajúcich dvoch rokov ako aj „nepravé“ ročné vrúbky, ktoré sa však už v ďalšom období nevytvárajú. „Nepravé“ ročné vrúbky sa ale nevytvárajú podľa Dr. C. Babičku u muflónov v horských revíroch. Dåžka prírastkov sa v ďalších rokoch stále znižuje, v 3. roku je to 15 - 18%, vo 4. roku len 10 - 12% a vo veku 7 rokov sú prírastky nepatrné a rohy rastú do dåžky už len v období od apríla do septembra.
K. Horváth
Žalude a bukvice v revíri
Mnohí naši starší poľovníci a skúsení praktici tvrdili, že jadrá žaluďov a bukvíc sú pre raticovú zver ako kaviár pre človeka. Toto jadrové krmivo obľubujú aj ďalšie druhy poľovnej zveri kvôli vysokého obsahu výživných látok. Pravdivosť týchto starých názorov sme si overovali počas viac ako 40 ročného výkonu práva poľovníctva v našom revíri pozostávajúceho väčšinou z bukových a dubových porastov. V čom vlastne spočíva podstata vysokej výživnosti týchto plodov? Jadrá žaluďov a bukvíc patria medzi cenné a navyše ľahko dostupné krmivá a sú vhodné pre zver raticovú svojimi vysoko dietetickými účinkami, podobne ako gaštan s výnimkou divej zveri, ktorá gaštany nežerie (Hell). Ale popri prijímaní tohto jadrového krmiva musí mať zver dostatok dužinatého krmiva, aby sa v jej zažívacom trakte vyrovnali dietetické účinky jadrového krmiva, čím sa vytvárajú podmienky priaznivo pôsobiace na tráviace orgány. Žalude a bukvice obsahujú tieto základné kalorické živiny ako bielkoviny, tuky a glycidy. Z nekalorických živín sú to najmä voda, anorganické látky a vitamíny. Podrobný význam jednotlivých živín je dostatočne opísaný v našej odbornej literatúre (Hell). Podľa Bromleja obsahujú žalude 6,7 – 7,5 % bielkovín, 63 – 65 % glycidov, 4,7 – 5,0 % tukov, 20 – 23 % vlákniny a 1,5 – 3,3 % vody. Teda sú veľmi výživným energetickým krmivom. Taktiež podľa Bališa suché žalude obsahujú 4,6 % bielkovín, 69 % glycidov, 4,1 % tukov, ale suché bukvice obsahujú 8,5 % bielkovín, 52,7% glycidov a 2,6 % tukov, čiže sú podobne vysoko energetické ako žalude. Aby sme boli v tomto smere úplne konkrétni z praktického pohľadu uvádzam zaujímavé údaje od Eckermanna, podľa ktorých dvojročný diviak (samec) chovaný v obore skonzumoval za 24 hodín 2,4 kg žaluďov. V tejto potrave prijal 168 g bielkovín, 120 g tukov, 1 560 g glycidov, 480 g vlákniny a len 72 g vody. A práve z tohto pohľadu jadrá žaluďa a bukvice sú vynikajúcou potravou práve na jeseň v dôsledku vysokého obsahu vysoko energetických živín (tuky a glycidy, ktoré zver potrebuje na vytvorenie tukových zásob na zimu. Potreba bielkovín v tomto čase nie je žiaduca do takej miery ako napr. v čase gravidity, laktácie, výchovy mláďat, čiže v čase keď sa od organizmu zvieraťa okrem zachovania jeho vlastnej existencie vyžaduje aj určitá produkcia živočíšnej hmoty v akejkoľvek forme (Hell). Staré dubové a bukové porasty v našom revíri nie sú vyhľadávané raticovou zverou na jar a v lete, pretože pod ich korunami (hlavne bukmi) zver nachádza veľmi málo zelenej potravy. Situácia sa však okamžite zmení na jeseň a v zime (od polovice septembra), kedy začínajú dozrievať žalude a bukvice. Úroda týchto plodov nie je rovnaká v každom roku. Sú roky s bohatou úrodou, kedy takmer každý strom má plody. Tieto úrodné roky sa opakujú v 5 – 6 ročných cykloch a napokon sú roky, kedy sa vyskytujú plody iba zriedkavo a to len na jednotlivých stromoch. Avšak v priebehu posledných desaťročí sa zistilo skracovanie termínu výskytu rokov s bohatou úrodou.
P. Lihocký
Vývoj srnčieho parožia
Srnčie parožie sa skladá z dvoch kmeňov kruhového až oválneho prierezu, ktoré sa zvyčajne delia na prednú, strednú a zadnú vetvu Na základni kmeňa sa vytvára vencovité rozšírenie s veľkými perlami, ktoré často zarastajú do seba. Toto rozšírenie nazývame ružicami. Perlovanie sa vytvára aj vyššie na kmeňoch, najmä na ich vnútorných a zadných stranách. V spodných častiach kmeňov sú pozdåžne ryhy, stopy po hlavných výživných cestách v čase rastu parožia, ktoré smerom k vrcholu zanikajú.
Vnútornou stavbou zodpovedá parožie ostatným kostiam. Vonkajšia kompaktná, pevná, kruhová vrstva je relatívne oveľa silnejšia ako vrstva jelenieho parohu, a to na úkor vnútornej vrstvy s hubovitou štruktúrou, ktorá vypåňa stred kmeňov. Od vzájomného pomeru týchto dvoch vrstiev závisí špecifická hmotnosť, ktorá má v širokom priemere hodnotu 1,9. Chemické zloženie srnčieho parožia sa podobá chemickému zloženiu jelenieho parožia. Skladá sa zo 44% organických a z 56% anorganických látok. Anorganické látky tvorí zo 48% fosforečnan vápenatý, z 5% uhličitan vápenatý, z 2% uhličitan horečnatý, a 1% sú zastúpené iné minerálne látky. Fosforečnan vápenatý tvorí z 22% kyselina fosforečná a z 26 % vápnik. Organické látky, do ktorých sa ukladajú anorganické soli, tvoria väčšinou bielkovinové zlúčeniny. Srnce, ktoré vytvárajú iba nepatrné kostné útvary na pučniciach, nazývame paličkáre alebo gombičkáre. Parožie s nedelenými ihlicami nazývame parožím ihličiaka a vidlicovite delené kmene parožím vidliaka. Vidliak môže byť i nepárny, ak sa delí len jeden kmeň. Tri vetvy na každom kmeni má srnec pravidelný šestorák. Toto parožie predstavuje najčastejšie sa vyskytujúcu formu srnčích parožkov. Parožie šestoráka sa nazýva aj nepárne, ak má niektorý kmeň menej vetiev. Osobitnou formou šestoráka je srnec križiak, ktorého parožie sa vyznačuje tým, že zadná vetva je zhruba v rovine prednej vetvy, takže vzniká akýsi krížik. Ďalšie členenia srnčieho parožia sú už pomerne vzácne, napr. forma osmoráka, desatoráka a výnimočne aj viac. V týchto prípadoch sa väčšinou delí zadná vetva alebo je to abnormalita v raste, pričom sa tvoria ďalšie vetvy, alebo sa delia kmene. Pučnice začínajú srnčekom rásť približne po treťom mesiaci ich života v auguste a dorastajú v októbri, t.j. po piatom mesiaci ich života. Po dorastení (pučnice sú skryté pod kožou a rozoznáme ich len ako malé výstupky) začínajú súčasne vyrastať prvé útvary parožia vo forme paličiek, gombičiek alebo malých kužeľov, a to opäť pod kožou. Preto sa prvé útvary parožia odlišujú od hladkých pučníc tým, že ich povrch je drsnejší a len niekedy sa na nich objavujú náznaky perál. Ich rast sa končí v siedmom až deviatom mesiaci veku srnčeka (v decembri až vo februári). Po dorastení si ich srnček vytåka, a tak ich zbavuje krycej kože. Srnček nosí prvé parožie jeden až dva mesiace a vo februári až v marci ho zhadzuje. Krátko potom mu začína rásť druhé parožie. Toto parožie má zvyčajne formu nedelených vyšších ihlíc. V niektorých prípadoch i formu vidliaka alebo šestoráka.
Ing. J. Mercel
Určenie veku diviaka podľa chrupu
Určiť presný vek diviaka najmä v jesennom a zimnom období je pre mnohých poľovníkov pomerne problematické. Je to kvôli tomu, že diviačatá sa rodia takmer po celý prvý polrok roka, ale aj kvôli tomu, že u tejto zveri sú veľké odchýlky čo do váhy a telesnej veľkosti. Tak napríklad v roku bohatom na žaluď a bukvicu dosahujú diviačatá koncom roka váhu a rozmery lanštiakov a lanštiaky zasa váhu a rozmery starších jedincov. Na decembrových spoločných poľovačkách boli často ulovené diviačatá samičieho pohlavia už oplodnené, považované za lanštiaky. V takýchto prípadoch je možné presne rozlíšiť diviača od lanštiaka po ulovení podľa rastu mliečnych a trvalých zubov v spodnej čeľusti. Presný vek diviaka do veku 24 mesiacov jeho života je možné zistiť porovnávaním rastu hryzákov podľa obrázkov č. 1 až 6 a to tak, že po ulovení vyhrnieme spodnú peru tak, že vidíme všetky hryzáky ako na uvedených obrázkoch. Ak ale naďalej nebude mať strelec istotu, tak môže vek presne stanoviť podľa rastu predstoličiek a stoličiek podľa obrázkov č. 9 až 15. Trvalý chrup diviaka tvorí 44 zubov, ale niekedy je to len 40, ak chýba prvý premolár Pl. Z uvedeného počtu je 12 hryzákov označovaných písmenom veľké I (dentes incisivi) ak sa jedná o trvalý zub a písmenom malé i, ak sa jedná o mliečny zub, ktorých má diviačia zver v čeľusti a v sánke po tri páry. Prvý pár sú tzv. klieštiky, druhý pár stredniaky a tretí pár krajniaky. Klieštiky a stredniaky sú umiestnené vedľa seba v sánke a sú dlhé. Krajniaky sú veľmi krátke, v trvalom chrupe dlátovité a v mliečnom kolíčkovité a v hornej čeľusti sú od stredniakov oddelené medzerou tak ako je to vidieť na obr. č. 8. Ďalej má diviak 16 predstoličiek – premolárov (dentes praemolares) resp. črenových zubov a v každej polovici čeľuste a sánky sú štyri tieto zuby. Označujú sa písmenom veľké P, ak sa jedná o trvalý zub a písmenom malé p ak ide o mliečny zub. Prvý črenový zub rastie hneď ako trvalý a je označovaný ako P l. Je malý, zakrpatený a od druhého črenovca oddelený veľkou medzerou a nazýva sa vlčí zub alebo medzerník a nachádza sa uprostred medzi špičiakom a druhým premolárom. Vyrastá neskôr a to vo veku 5 – 6 mesiacov a niekedy dokonca chýba. Ostatné črenové zuby vyrastajú najprv ako mliečne. Druhý a tretí premolár majú klinovitý tvar a štvrtý premolár je hrboľatý a v mliečnom chrupe je trojdielny, ale v trvalom chrupe je dvojdielny. Výmena mliečnych premolárov za trvalé začína v 14. – 16. mesiaci života a je ukončená v 19. – 21. mesiaci. Ich rast je možné sledovať na obr. č. 9 až 15.
Ing. M. Rajský
Výživa a veterinárna problematika chovu jeleňovitých
Záujem poľovníckej a chovateľskej praxe o problematiku základných aspektov chovu jeleňovitých, výživy, prikrmovania a súvisiacich rizík, veterinárnych otázok, ochorení a diskutovaného odvetvia farmových chovov podnietili Ústav výživy z Centra výskumu živočíšnej výroby v Nitre k usporiadaniu medzinárodnej konferencie. Spoluorganizátormi podujatia boli Stredoeurópsky inštitút ekológie zveri Wien, Brno, Nitra, Slovenský poľovnícky zväz – ústredie a Štátna veterinárna a potravinová správa Slovenskej republiky
O súčasnej situácii v chove jelenej zveri a o možnostiach zlepšenia prostredníctvom výživy informoval za SPZ – ústredie Bratislava kolektív autorov J. Ciberej, T. Lebocký a K. Oberhauserová. Z príspevku vyberáme: Presunom rastlinnej produkcie do južných oblastí s chovom malej a srnčej zveri sa zhoršili podmienky pre jeleniu zver. Prevládajú olejnaté plodiny – repka, slnečnica, ktoré sú z pohľadu výživy zveri menej vhodné. V podhorských oblastiach sa v mnohých prípadoch znížila starostlivosť o lúky a pastviny. Prejavuje sa tlak civilizačných faktorov na zver, ktoré obmedzujú pokoj zveri a s tým súvisiaci príjem a trávenie potravy. Po roku 2000, keď bol ulovený iba jeden „zlatý jeleň“, zaznamenávame nárast medailových trofejí, čo môžeme pripísať celkovej stabilizácii užívateľov revírov ale aj v disciplíne v realizácii selektívno-regulačného odstrelu. Z výsledkov chovateľských prehliadok vyplýva, že aj naďalej trofejovo najsilnejšiu zver máme na Poľane, v Poloninských Karpatoch, Levočskom pohorí a Nízkych Beskydách. V rámci selektívneho odstrelu bolo v rokoch 2005 – 2008 najviac nesprávne ulovených jeleňov v III. vekovej triede a to priemerne 13,94 %. Mnohé nádejné jedince, resp. trofeje sa objavujú na prehliadkach ako „úhyny“. Nový zákon o poľovníctve umožňuje jednotlivým poradným zborom poľovných oblastí prijať vlastné kritériá chovnosti pre jednotlivé druhy raticovej zveri so zohľadnením špecifík vo svojich regiónoch.
J. Fletcher z Britskej asociácie chovateľov jeleňovitých, Škótsko predniesol referát: Ochorenia a manažment jeleňovitých na farmách vo Veľkej Británii. V súčasnosti existuje vo Veľkej Británii okolo 200 jeleních fariem. Domáci systém chovu je vo svojich základoch porovnateľný so systémom na Novom Zélande, ktorý má svetové prvenstvo v tomto odvetví. Konzumácia zveriny je odôvodnená v súvislosti so zdravím obyvateľstva, a to najmä z pohľadu nízkeho obsahu tuku a cholesterolu a na druhej strane vysokého obsahu bielkovín a železa (tab.). Vo všeobecnosti zdravotný stav jelenej zveri na farmách hodnotí autor ako dobrý.
P. Scherer
Síla pučnic - indikátor kvality parůžků I.
Paroží srnců a ostatně všech samců jelenovitých představuje určitý biologický fenomén, jehož studiem se odedávna zabývala řada domácích i zahraničních odborníků a vědců. Parožím, které je sekundárním pohlavním znakem samců jelenovitých (výjimkou je sob polární u něhož paroží roste také samicím), nazýváme kostnaté výrůstky, jež se pravidelně každoročně vyvíjejí na dvou zvláštních výčnělcích kosti čelní zvaných pučnice. Na základě výzkumů bylo prokázáno, že pučnice jsou založeny již u srnčích zárodků obou pohlaví, ale nejsou na povrchu čelních kostí patrné. Jejich zjevně viditelný růst začíná jen u srnečků a to okolo 2. - 3. měsíce života. U tělesně vyspělých jedinců lze pučnice nahmatat již okolo prvního měsíce (obr.1), okem pozorovatelné jsou ve 2. měsíci života (obr. 2). Vývoj pučnic pokračuje u dobře založených srnečků až do podzimních měsíců (obr. 3, 4). Pučnice výškově dorostou přibližně mezi 5. - 6. měsícem života srnce a dále prodělávají již pouze tvarové změny, spojené s každoročním vývojovým cyklem parožení (se zvyšujícím se věkem srnce se zvětšuje jejich průměr a snižuje jejich výška). Na základě svých měření mohu potvrdit, že u některého srnce se obvodový růst pučnic zastaví ve třech letech života, zatímco u jiného pučnice zesilují ještě okolo pátého roku. Při pozorování srnčí zvěře v letních měsících často dochází k omylům - u srnčat lze zaměnit světle kadeřavou srst na čele za počáteční stádium růstu pučnic. Světlejší body na čelních partiích lebky mívají převážně srnčata obou pohlaví. Pučnice vyrůstají na čelní kosti podstatně výše.
Po vytvoření pučnice srneček nasadí prvotní parůžky ve formě malých, většinou hladkých a někdy mírně zvrásněných špiček (obr. 5). Jen zcela ojediněle bývají prvotní parůžky srnečků vyšší než 2 cm. Na základě svých pozorování mohu potvrdit, že nikdy nemají vyvinuté růže, maximálně shluk perlí v dolní polovině. Výšku a sílu pučnic srnečků, stejně jako vývoj prvotních paliček, dokáže výrazně ovlivnit momentální zdravotní stav srnce a též genetické založení. Na připojených fotografiích, jsou zachyceny rozdíly ve výšce a síle prvotních paliček u několika přibližně sedmiměsíčních srnečků (obr. 6 - 8). Vývoj prvotních paliček bývá dokončen přibližně v 6. - 8. měsíci života a po přibližně 14 denní mineralizaci je srneček vytlouká. Někteří, a to i velmi nadějní srnci, mohou první stupeň růstu parůžků zcela vynechat či přeskočit (obr. 9), i když mnohé prameny tuto alternativu neuvádějí. Po krátkém, asi dvouměsíčním nošení, srnec první paličky přibližně v únoru shodí a po krátké regeneraci pučnice nasadí druhé parůžky (obr. 10 - 12). Z pravidla mají tvar špičáka, ale mohou být i členěny, takže srnec může být vidlákem, a v případě, že jde o velmi nadějného jedince, šesterákem. Roční srnci tedy nosí zpravidla již druhé parůžky.
