V sobotu ráno sme sa vybrali s kamarátom Viktorom (nick zalesak) potrénovať so psami do diviačieho oplôtku. Nebudem Vás unavovať detailmi ako ubiehala cesta a podobne, ale prejdem hneď k veci.
Prišli sme ku známemu, ktorý vlastní oplôtok s diviakmi. Povedal nám, že kľudne môžeme ísť trénovať, že tam nikoho nie je. Ja so svojim Švajčiarskym duričom a Viktor zo svojim daxlom. Na priblíženie, jedná sa o 10 a 8 mesačných psíkov, ktorí prišli do oplôtku druhý krát v živote. Prvého sme pustili daxlíka, ktorý začal hneď po navetrení diviakov poštekávať.
Tak vravím Viktorovi: „Tu máš môj foťák a ja idem s tvojim psom dnu nech má podporu“. Psík sa celkom pekne chytil. Asi 5 minút som s nim obháňal diviaky. Už pri fotení však na Viktora skoro vybehol miestny kanec a naznačil mu, kto je tu šéf. Nejako sme tomu neprikladali dôležitosť ale snažili sme sa držať si odstup. Diviak je diviak. Netrvalo dlho a Viktor vhupol do oplôtka podporiť svojho psíka. Prvé kolo mal úspešne za sebou a my sme boli radi, že sa psík prejavil. Potom som šiel ja zo svojim Švajčiarom. Nasledovala tiež asi 5 minútová práca pri diviakoch. Potom sme nechali psíkov asi 10 minút vychladnúť a pomaly sme sa chystali na ďalšie kolo. Zase v tom poradí ako prvý krát. Hlavne sme chceli donútiť daxla, aby sa začal zaujímať o diviaky. Medzi tým tam prišiel nejaký pán so svojimi dvoma deťmi. To už som ja odkladal fotoaparát a išiel pre toho svojho chlpáča, ktorý sa už nevedel dočkať, kedy tam vletí. Toho som vypustil a staral sa o nejaké veci vo svojom batohu. Medzi tým už psíky pekne makali a čo čert nechcel, opreli sa do statného kanca tak, že ten už začínal hrabať nohami. Bol to zlomok sekundy kedy dotyčný pán na mňa kričí: „Kanec vám kamaráta naháňa„. 
To už som videl Viktora, ako krúži okolo diviačieho úkrytu urobeného z dosák. V prvom momente veľká sranda. 90 kg chlap krúžiaci okolo krytu, za ním 160 kg kanec, nasledovaný dvoma puberťáckymi psíkmi. Do tejto chvíle to bola úžasná komédia z pohľadu divákov. Po dvoch povinných okruhoch Viktor skočil dnu do úkrytu. Ako sa ukázalo, bol to síce dobrý nápad, ale nie na dlho. Vtedy už som pribiehal a snažil sa diviaka zaujať, aby mohol Viktor opustiť svoje stanovište. Bohužiaľ diviak bol stále jedovitejší a psíkov to ešte viacej hecovalo aby naň dorážali. Nenapadlo ma nič lepšie, ako začať hádzať po diviakovi haluze, ktoré boli okolo mňa. Čo som po diviakovi hodil to hneď rozhryzol. Kanec sekal klami, fučal ako zmyslov zbavený, hrabal nohami. Tie naše chlpaté beštie ho však začali zatláčať do jeho úkrytu, kde bol ešte stále fučiaci Viktor. To, čo vám tu opisujem trvalo stotiny sekúnd ako to za sebou nasledovalo. To už kanec stál pred vchodom do úkrytu. Netrvalo dlho a už aj tlačil bledého Viktora zo svojej garsónky. Prvá rana nasledovala do oblasti kolena a hneď za ňou ďalšia. Tretia rana už bola klami ktoré urobili tržnú ranu na Viktorovej nohe. V mihu sekundy bol Viktor na zemi a kanec nad ním. Už len uhryznúť. Ale to čo nasledovalo po tom uveríte možno len vtedy, ak to na vlastné oči vidíte. 90 kg chlap vyskočí ako keby mal v zadku vrtuľu. Zdrapí kanca za ušiská a pomaly ho tlači pred sebou. Kanec sa mykal ale akosi mu to moc nepomáhalo. Jednoducho adrenalín v ľudskom tele robí divy. Medzi tým dostal diviak od Viktora ešte dve riadne pecky päsťou medzi oči. To už ale psy lifrovali diviaka inde a držali ho na mieste možno aj 5minút. Medzi tým som už kričal na Viktora nech nečumí na kanca a uteká. Po treťom zakričaní a hlavne oplzlom zahrešení sa Viktor rozbehol a prehupol cez oplôtok. Keď sa dostal do bezpečia, ukázal mi roztrhané nohavice. Vo Viktorovi sa nezaprela jeho dôležitosť v zamestnaní a začal sa strachovať o svoje mobilné telefóny. Nedaj Bože, že by si chcel milý kanec zavolať. 
To by tam asi Viktor vhupol naspäť. Teraz už sedela obeť kanca na lavičke a zrátavala zranenia. Pár škrabancov a jedna tržná rana. Tú som veľmi odborne ošetril. Ako som tak pred tým utekal pre lekárničku, stretol som majiteľa a hovorím mu: „Máme úraz, ale nie pes, ale gazda“. Keď som sa vracal, to už majiteľ krstil kanca čo zas vyviedol a hľadal mobilné telefóny, ktoré boli bez ujmy a funkčné. To už sa k nám vrátili naše psíky s vyplazenými jazykmi a s pohľadmi, ktoré vyzerali asi ako keby sa pýtali či ešte majú duriť. To už nebolo treba. Psíkov sme vychválili a uviazali. Aby som nezabudol na divákov, milé deti mali s tatkom úžasný zážitok. Plačúce ich tata rýchle niesol do auta aby nemali ujmu na celý život. Stretnutie Viktora s diviakom dopadlo šťastne, hoci bolestivo. Päť stehov na predkolení a deravé nohavice. Záverom chcem poďakovať nášmu kamarátovi Michalovi (nick Michal), ktorý nám vybavil protekciu na pohotovosti a nemuseli sme čakať a celému zdravotníckemu personálu za odbornú pomoc .
Lovu a lesu zdar!
Jaro Kučík
(nick Jaro)
