25. mája 2008 sa poľovníkovi Dominikovi KALATOVI v revíri poľovníckeho združenia Belanská Vavrišovo splnil sen každého poľovníka. Ulovil kapitálneho srnca. Tohto krásavca už pozoroval a fotil vyše roka. Keďže usúdil, že v tomto roku sa stal lovným, rozhodol sa ho uloviť. Klobúk dolu pred jeho zodpovednosťou. Nejeden „lovec“ by takéhoto srnca strelil na stretnutie, pretože sa jedná o životnú trofej. Aj tento srnec dokazuje, že na Liptove je veľmi dobrá populácia srnčej zveri a zodpovedným manažmentom je možné získať kapitálne trofeje.
Revír poľovníckeho združenia Belanská sa rozkladá na úpätí Západných Tatier (nazývaných tiež Liptovské Hole) a zasahuje až do najvyšších horských polôh. Starostlivosť o zver v tomto združení je ozaj ukážková. Všetko sa však odvíja hlavne od vedomostí a prístupu mladých ľudí vo vedení PZ a takisto členskej základne. Aj keď je niekedy ťažké presadiť zmeny pri argumentácii „veď my takto poľujeme a kàmime už 30 rokov“, toto združenie je dôkazom že sa to dá a hlavne že sa to oplatí.
Takto opísal šťastný strelec poľovačku:
 |
 |
 |
 |
„Srnec sa držal v blízkosti obce Vavrišovo, niekedy ho dokonca bolo počuť brechať. Od prvého stretnutia v roku 2007 som ho chodil pozorovať. Pravidelne som ho vídaval. Odhadoval som ho však na 5 rokov, aj keď určiť vek srnca je veľmi ťažké, niekedy až nemožné. Preto som ho vlani len pozoroval a fotil. Veľmi som sa potešil, keď sa mi na jar zjavil v plnej kráse v lyku. Rozhodol som sa, že toho roku ho už ulovím. Ako naschvál však srnec na začiatku doby lovu zmizol. Začal sa pásť dobytok a možno ho rušil. Chodil som za ním denne ráno a večer, na dvanástich vychádzkach som ho však nevidel ani nepočul. Sedel som aj dlho do noci na splne, len aby som ho videl. Už som bol rozhodnutý, že po návrate z výstavy v Ústí nad Labem ho pôjdem hľadať po revíri. V deň návratu ma však manželka vytiahla na prechádzku so psom. Keďže sme však po ceste stretli kamarátov poľovníkov, manželka šla na prechádzku sama. Aká bola moja radosť, keď mi doma povedala, že videla srnca zas na svojom mieste. Tak rýchlo som sa do revíru asi nikdy nevychystal. Srnec však už nevyšiel. Sklamaný som sa vrátil domov a nastavil budík na pol piatu. O piatej ráno som už zas sedel na svojom mieste a čakal. Asi na 80 metrov vyšla srna, nevidela ma a aj vietor som mal dobrý, začala však brechať smerom na dedinu. Čakal som, čo sa vytiahne, keď som ho zbadal. Už voľným okom som videl že je to on. Taký srnec sa nedá pomýliť. Tep sa mi zrýchlil, nedalo sa mi namieriť posediačky, preto som sa pomaly postavil a položil guľovnicu do rázsošky mojej streleckej palice. Stále mi však zacláňala lieska, preto som sa musel nahnúť. V tejto dosť nepríjemnej polohe zastal kríž puškohľadu na krku, pretože telo bolo stále v húštine. Zahučal výstrel a srnec ostal v ohni. Nečakal som obligátnych 15 minút alebo ako sa hovorí „cigaretku“, ale utekal som k nemu. Ostal som nad ním stáť v úžase. Videl som už množstvo srncov, mám zbehané okolité krajiny a moju poľovnícku izbu zdobí nejedna srnčia trofej. Svojho životného srnca som však ulovil doma, doslova za dedinou. Ako väčšine poľovníkov, aj vo mne sa miešali pocity radosti nad ulovením krásneho srnca s pocitom smútku. Stál som nad ním skoro hodinu, kým sa mi myšlienky usporiadali a ja som sa vrátil do reality“.
 |
 |
Redakcia PID
