Majitelia poľovne upotrebiteľných psov tvrdia, že poľovník bez psa je len polovičným poľovníkom. Samozrejme záleží aj od druhu poľovačky aj lovenej zveri. Isté však je jedno – zmyslové vnímanie psa je na podstatne vyššej úrovni ako u človeka. Úvodom by sme preto radi uviedli niekoľko faktov, týkajúcich sa práve zmyslového vnímania psa.

Začnime SLUCHom. Oproti človeku je psí sluch dvojnásobne vyvinutejší. Pes svojím sluchom rozlišuje infrazvuky, teda zvuky s frekvenciou nižšou ako 20Hz a ultrazvuky, kde je schopný zachytiť zvuk až do výšky 50 000 Hz. Na svedomí to majú tzv. Cortiho orgány - senzorické bunky prenášajúce zvuk. Pes ich má omnoho viac ako človek. Tak isto veľmi dôležitým faktorom sú pohyblivé uši. ČUCH – z anatomického hľadiska je psí nos rozdelený na dva kanály, jeden je využívaný k dýchaniu a druhý k rozlišovaniu pachov. V nose psa sa nachádza sliznica, ktorá zaberá plochu od 70 do asi 200 cm2. Nie je to u každého plemena rovnaké, preto sa uvádza toto rozmedzie. Na porovnanie, človek má len 3 cm2 tejto sliznice. Počet čuchových buniek v nose psa je až 200 miliónov. Čo je o 35 krát viac ako u človeka.  ZRAK -  ešte donedávna sa tvrdilo, že pes vidí len čiernobielo. Vedecké výskumy však dokázali, že pes vidí farebne ale v inom farebnom spektre ako človek. Človek svoj obraz skladá z červenej, zelenej a modrej farby. V ľudskom oku sa nachádzajú tri druhy čapíkov citlivé na jednotlivé farby. Pes má ale dva druhy buniek v oku, tie sú schopné vnímať svetlo - tzv. čapíky a tyčinky. Psie tyčinky vidia len čiernobielo a potrebujú menej svetla, oproti tomu čapíky potrebujú viac svetla a vnímajú farebne. Na rozdiel od človeka má však pes iba dva druhy čapíkov. Týmto pádom nedokáže rozlišovať zelenú a červenú farbu. V psom zraku prevládajú odtiene žltej, sivej a fialovej. Farebné videnie je síce u psa menej vyvinuté oproti človeku, avšak oveľa lepšie vidí za šera. Za sietnicou psa sa navyše nachádza ešte reflexná vrstva, ktorá odráža svetlo a zvyšuje jeho využitie v prospech psa. Čo sa týka ostrosti videnia psa, tak vidí najostrejšie v rozmedzí od 30cm od očí do zhruba 6,5m. Pohybujúce sa predmety vidí na 500m a svojho psovoda rozozná asi na 100m. Psí zrak výborne vníma pohyb.  
 
Aby sme sa nepohybovali len v čisto teoretickej rovine, radi by sme sa podelili o skúsenosti nadobudnuté v praxi s využitím niektorých druhov plemien. Jedná sa o plemená Alpský jazvečíkovitý durič, Bavorský farbiar, Hanoverský farbiar, Slovenský kopov, Štajerský durič, Švajčiarsky durič.


Začiatky bývajú ťažké. Všetci tí čo chováme psy vieme, koľko trpezlivosti si vyžaduje mladý pes. Temperament mladých psov je veľký, a preto nás zo začiatku nesmie odradiť to, že nám pes skazí zver šteknutím alebo iným hlasovým prejavom, svojim pohybom a pod. Chce to časté chodenie do revíru so psom a z pojašeného psa sa čoskoro stane výborný pomocník a priateľ v jednej osobe. Neradi by sme tu písali zaručené metódy, ako urobiť z takého pojašenca psa na poľovačku ako má byť, pretože každý z nás má nejaký ten „Grif“ ako to dosiahnuť.  
 
Gro nášho článku sa bude odohrávať v lesnom revíri. Radi by sme sa dotkli témy ako využiť zmyslové vnímanie nášho psa v prospech nás pri poľovaní alebo pozorovaní zveri. Bavíme sa teda o tom, ako využiť psa, hoci je v úvodzovkách pri nohe, či už na voľno alebo na remeni. Aby sme tieto psie danosti mohli využiť vo svoj prospech  musíme veľmi dobre poznať správanie sa psa v určitých situáciách, poznať jeho psychiku, snažiť sa poznať reč jeho tela a všímať si mnoho detailov, ktorými nás pes upozorňuje, že sa niečo deje. Na druhej strane musí však aj náš pes čo to ovládať, aby nám mohol byť nápomocný. Hlavne sa jedná o chôdzu pri nohe, odloženie, daun a najdôležitejšiu vec, a to kľud pred zverou. Množstvo majiteľov psov využíva svoje psy len na dohľadávku alebo počas spoločných poľovačiek na diviačiu a škodnú zver. Z roka je to veľmi málo dní kedy pes pracuje. Na rozdiel od uvedeného sa nám osvedčilo stále vodenie psa do revíru ,a tým aj lepšie sa zžitie so psom. Takýmto prístupom človek zistí, že pes sú jeho ďalšie oči, uši a hlavne nos. Aby ste dosiahli zaručený úspech pri takomto poľovaní alebo pozorovaní zveri, tak musíte psovi zabezpečiť jednu jedinú vec ,a to je dobrý vietor. V praxi pes vie oveľa skôr o zveri ako samotný poľovník. Počas posliedky či postriežky stačí sledovať správanie sa psa. Pri dobrom vetre pes začína veľmi intenzívne nasávať pachy, jeho uši sa snažia zachytiť nejaký zvukový podnet a pes sa otáča smerom odkiaľ čaká, že by sa mohla objaviť nejaká zver. Človek však musí byť veľmi trpezlivý. Doby, ktoré sme sa snažili odstopovať na hodinkách, kedy pes začal navetrovať zver ,až po samotné pozorovanie nami samotnými, trvalo niekedy aj pol hodinu. Takže, kým sme mi mohli zver začať pozorovať ubehlo 30 minút ,hoci pes už presne vedel čo sa deje. Diaľku na akú je pes schopný upozorniť na zver si nedovolíme odhadnúť, pretože je to individuálne ,a závisí to od druhu terénu, poveternostných podmienok. Ako príklad však môžeme uviesť kedy pes navetril diviačiu zver na horizonte za rozplývajúcej sa hmly na 400 krokov v bukovom poraste. Pes začal ísť veľmi opatrne z nohy na nohu snažiac sa dostať čo najviac pachu do svojho nosa. To bol pre nás signál ,pozrieť sa do ďalekohľadu o čo sa jedná. Na horizonte bolo vidieť diviačiu zver. Po pozorovaní sme vzdialenosť, na ktorú pes vetril a upozornil na zver, odkrokovali a vyšlo nám spomínané číslo. 
 
Veľmi významné zistenie bolo pre nás, že dobre vycvičené jedince nechajú prísť zver na veľmi blízku vzdialenosť. Ako vieme, muflónia zver je veľmi plachá a obozretná, stačí najmenší náznak nebezpečenstva a zver uniká. Pri jednej z posliedok sme sa rozhodli vyčkať si na muflóniu zver na jednom zo stanovíšť, kde sme očakávali jej prechod. O ich prítomnosti sme vedeli od psov až po samotné počutie, kedy sa ozýval ich bäkot. Psov sme odložili k stromu. Nie na voľno, ale uviazaných. Po asi 5 minútach čakania sa začali objavovať prvé kusy. My sme medzi tým boli schovaní za stromami a mohli pozorovať čo sa deje. Na psoch bolo vidieť nervozitu ,ale ani jeden z nich nevydal hlások. Muflónia zver bola zastúpená hlavne samičou zverou a mláďatami. To čo potom nasledovalo, môže vyznieť ako poľovnícka latina ,no nie je problém tieto psy predviesť v praxi ako sa správajú pri zveri.  Niekoľko kusov tejto zveri bolo zapasených na zhruba 5 krokov od našich psov. Pokiaľ bola vodiaca muflónka v kľude a vedela že nič nehrozí, ostatné kusy sa pásli pri našich psoch. Toto divadlo trvalo dobrých 5 či 6 minút. Po tomto čase zver v kľude opustila miesto.
Hoci psa vodíte pri nohe, stále ho môžete využiť aj na ukazovanie čerstvých stôp. Pri pochôdzke lesom vidíte podľa správania psa o ako staré stopy sa jedná, dokonca o akú zver ide. Pri duričoch sme si všimli, že ukazujú hlavne stopy diviačej zveri. Ako príklad môžeme uviesť nedávne stretnutie s diviačicou a prasatami. V častiach, kde sme už ani neočakávali prítomnosť zveri zrazu psy znervózneli, nosy na zem a veru vysávač nemá taký ťah ako v tom momente predvádzali naše psy. Remene sme sňali z ramien a poďme za psami. Asi po 20 metroch sme zbadali diviačicu a okolo nej 7 prasiat. Psy sme zastavili a nechali diviačicu v kľude odísť. Psy sme pochválili, vypracovali ešte niekoľko desiatok metrov čerstvej stopy, odniesli ich  zo stopy a pokračovali ďalej.
 
Zaujímavé zistenie sme urobili počas danielej ruje. Už sme mali obstopované rujoviská, len bohužiaľ situácia bola taká, že daniele sa držali v časti, kde nám vo výhľade na rujovisko zavadzala tyčovina. Vedeli sme zhruba o koľko danielov sa jedná, ale nevideli sme ani jedného. Neostávalo nič iné len sa pomaly skúsiť priblížiť. Psov sme dali na dlhšie remene, aby sme ich mohli nasledovať po chodníku zveri. Po čase zastali a začali vetriť. Na niekoľko desiatok metrov stála danielka, ktorú sme my zbadali až v momente, keď si začala overovať našich psov.  Na toto upozornenie, že sa pred nami niečo nachádza, sme zakľakli a čakali čo sa bude diať . Nasledovalo jej overovanie si našich psov ,bez toho aby vedela o našej prítomnosti. Na kuse dančej zveri sa dala badať nervozita. Od psov sa jej však  nedostalo žiadnej odozvy a pomalým tempom sa vzdialila. V tejto pozícii sme vydržali určitú dobu s tým ,aby sme nevyplašili ostatné danielky. Behom pár minút sa samičia zver stiahla. Po tejto dobe sme sa mohli pomaly posunúť. Z tejto časti sme mali výborný výhľad na oddychujúce daniele. Danú situáciu sme rozoberali s ďalšími ľuďmi, a tí nám toto správanie zveri potvrdili aj počas jelenej ruje so svojimi psami. Jeden z poznatkov je, že zver vie rozpoznať ľudskú chôdzu. Akonáhle kráča s vami aj pes, tak je to pre zver nečitateľné a snaží sa zisťovať ,o čo ide. Takto sa stáva, že zver sa dokonca vyberie vašim smerom, aby si to overila. V takýchto prípadoch dochádza k veľmi blízkym stretnutiam so zverou.
 
Ďalším zistením a overením si v praxi bolo využitie psa pri spoločných poľovačkách na diviačiu a škodnú zver, kedy je pes so svojim vodičom na štande. V literatúre sa spomína začať s mladým psom tak, že sa zúčastní spoločnej poľovačky na štande so svojim vodičom. My sme v praxi, dokonca na prestížnej akcii ako je pohár Gustáva Kořínka vyskúšali s dovolením organizátora skúšok, aby mohol byť pes so strelcom na štande. Susední strelci boli veľmi prekvapení správaním sa psa na mieste. Pes sa choval veľmi kľudne, hoci sa snažil stále vetriť a vyhodnocovať situáciu ,ktorá sa diala v pohone. Pri približovaní sa honcov a psov, pes spozornel. Majiteľ sa snažil vnímať správanie psa. Tým, že si psa veľmi dobre pozná  dospel k názoru, že by sa mala čoskoro objaviť zver. Behom chvíle sa objavila diviačia zver a strelcovi sa podarilo postrieľať prasa.
 
 
Príklady, ktoré uvádzame nie sú ojedinelé. Je ich nespočetne, no snažili sme sa Vám priblížiť aspoň niektoré z nich a hlavne ukázať, na čo všetko sa dá využiť pomoc nášho štvornohého pomocníka. Množstvo poľovníkov ,využívajúcich takto svoje psy, spoločne tvrdili, že až  70% pozorovaní zveri, po prípade aj ulovenia, vďačia svojmu psovi a jeho zmyslom.
 
Text a foto:  Viktor Chromý ,  Jaro Kučík




Partneri

Kto je online?

Práve tu je 321 návštevníkov a žiadni členovia on-line