Tretie číslo časopisu
vyšlo pred koncom júla, preto sme jeho obsah zamerali hlavne na srnčiu zver a na srnčiu ruju.
V tomto čísle časopisu vám ponúkame možnosť predplatiť si najnovší Magazín poľovníckych príbehov XI. diel, ktorý budeme expedovať koncom septembra 2009.
Okrem pútavých poľovníckych príbehov, ktorých autormi sú naši čitatelia zo SR a ČR je odborná časť tohto magazínu zameraná na odhad veku živej a určovanie veku ulovenej raticovej zveri.
P. Lihocký - Nový zákon o poľovníctve
Národná rada SR dňa 29. 4. 2009 schválila zákon o poľovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktoré upravujú jednu z oblastí ľudskej záujmovej činnosti – poľovníctvo.
Doteraz platný zákon prežil s drobnými úpravami vyše 50 rokov, čo znamená že to nemohol byť zlý zákon, ale v nových spoločenských podmienkach už nepostačuje. Nové poznatky a potreby poľovníckej praxe boli dodatočne upravované 7 vyhláškami, smernicami a výnosmi, ktoré však v rozpore s Ústavou SR obsahovali aj povinnosti a oprávnenia fyzických a právnických osôb. Slovenská republika sa stala od roku 2004 súčasťou EÚ, čo nás zaväzuje rešpektovať právo tohto spoločenstva. Zákonodarným zborom SR boli prijaté nové zákony napríklad o ochrane prírody a krajiny, o lesoch či o veterinárnej starostlivosti, ktoré súvisia tiež s poľovníctvom, pretože ho ovplyvňujú. Nekonečné spory o poľovné revíry či nájomné zmluvy, ktorých sme svedkami, vyplývali z nejasnej legislatívy a jej rôzneho výkladu, zbytočne zaťažovali štátnu správu a uberali jej priestor na odborné riadenie a kontrolu. To všetko muselo byť brané do úvahy pri tvorbe nového zákona, ktorý bol schválený, no vzhľadom na to, že prezident SR ho vrátil do parlamentu na opätovné prerokovanie, účinnosť nadobudne až po podpísaní prezidentom SR.
Čo teda zákon prináša poľovníctvu, poľovníkom, užívateľom poľovných revírov?
Samotné poľovníctvo je v § 2 zákona definované ako „súhrn činností zameraných na trvalo udržateľné, racionálne, cieľavedomé obhospodarovanie a využívanie voľne žijúcej zveri ako prírodného bohatstva a súčasti prírodných ekosystémov, je súčasťou kultúrneho dedičstva, tvorby a ochrany životného prostredia“.
Zákon teda jasne vymedzuje, že ide o viacero činností, ktorých cieľom je zachovať aj pre budúcnosť druhovú pestrosť zveri, prostredníctvom odborne riadeného, plánovitého chovu, ochrany a lovu zveri. Pritom poľovníctvo tento zákon nepovažuje iba za činnosť spojenú so zverou, ale zároveň uznáva našu poľovnícku kultúru, etiku a tradície ako súčasť nášho kultúrneho dedičstva a za súčasť širšej činnosti ochrany prírody a životného prostredia.
V prvom rade každého iste zaujíma, čo bude s poľovnými revírmi a doteraz platnými nájomnými zmluvami. Zákon považuje poľovné revíry uznané do účinnosti zákona za revíry uznané podľa nového zákona, nehrozí teda to, čo u susedov v ČR, kde skončila novým zákonom platnosť všetkých zmlúv a začali sa znovu uznávať poľovné revíry a uzatvárať zmluvy. Podobne zmluvy, uzatvorené do účinnosti zákona sa podľa § 80 považujú za platné zmluvy, uzatvorené podľa nového zákona. Zákon teda vytvára priestor pre pokračovanie činnosti väčšiny poľovníckych združení a poľovníckych spolkov, avšak v novej kvalite.
P. Scherer - Tvary srnčích parůžků
Parůžky srnců představují určitý biologický fenomén, jehož studiem se odedávna zabývala řada našich i zahraničních odborníků a vědců. Parůžky každého srnce jsou jiné, originální, různě zaúhlené, různě členěné a tvarová variabilita je obrovská.
Základní tvar srnčích parůžků je většinou ovlivněn geneticky. Na podobu parůžků má totiž s největší pravděpodobností vliv celá řada faktorů, především zdravotní stav konkrétního jedince. Různá poranění parůžků v době jejich růstu, choroby, kterými srnec onemocní, fyzická zranění nebo parazitární invaze dokáží typický tvar parůžků srnce dočasně, ale v některých případech i trvale pozměnit. Pokud negativně působící faktor pomine, v dalším roce se parůžek může tvarově vrátit do původní a srnci typické podoby.
Tvar parůžků, jejich sklon, úhel a rozlohu dokáže u srnce částečně ovlivnit také položení pučnic na čelní kosti,zejména jejich síla vzdálenost a sklon. Srnčí parůžky posuzujeme z čelního a bočního pohledu, přičemž hodnotíme tvar a postavení lodyh, postavení všech výsad a též tvar a vyspělost růží.
Parůžek vyrůstá zpravidla v ose pučnice a v určité výšce se z ní vychyluje většinou směrem od sebe. V některých případech rostou lodyhy z pučnic téměř přímo vzhůru a to buď rovnoběžně nebo rozbíhavě. Takovým parůžkům říkáme úzké, rovnoběžné či sbíhavé, resp. klínovité, rozložité či rozbíhavé.
Častým úkazem je tvar parůžků s lodyhami ve směru od pučnic rozbíhavými a v horní části zase rovnoběžnými. Tento tvar parůžků označujeme jako košíkovitý nebo pohárovitý.
Uzavírají-li se lodyhy ve vrcholové části směrem dovnitř mají parůžky tvar vejčitý.
Někdy rostou lodyhy zpočátku rovnoběžně a přibližně od první třetiny se rozbíhají a v koncové části se stáčejí opět směrem nahoru a v některých případech i mírně dovnitř. Takovému tvaru říkáme lyrovitý. U obou těchto typů parůžků jsou lodyhy ohnuty většinou jedním směrem a to zejména dovnitř.
Pokud lodyhy směřují nad růžemi k sobě až se téměř dotýkají a teprve od tohoto místa se dále rozbíhají, vznikají parůžky mající podobu písmene X. Pro takové parůžky používáme označení přiškrcené.
Lyrovité, košíkovité, pohárovité a přiškrcené parůžky mívají z čelního pohledu v různých výškách a obměnách lodyhy dvakrát ohnuté takže mají podobu písmene S.
Při pohledu z boku vyrůstají lodyhy zpravidla až po přední výsadu přibližně ve směru osy pučnic. V bodě oddělení přední výsady se lodyha převážně odklání směrem na zad a při koncovém členění na zadní výsadu se růstový vrchol odchyluje od osy hlavní lodyhy čímž lodyha z bočního pohledu tvoří písmeno S. Takto zaúhlené parůžky, zvláště mají-li přední a zadní výsady dlouhé, patří mezi vzhledově nejoblíbenější.
Někdy bývají parůžky jakoby položeny výrazně „nazad“, což bývá ještě zvýrazněno i ohnutím lodyh tímto směrem, čímž vznikají parůžky zakloněné, pro něž by se dalo použít též označení kozlí.
Pokud jedna lodyha směřuje více dopředu a druhá naopak více dozadu, tak parůžkům říkáme, že jsou kráčivé resp. nakročené.
I. Hanúska - Lov diviačej zveri v obilí
V období mliečnej zrelosti pšenice a ovsa môže diviačia zver spôsobiť značné škody našim poľnohospodárom, lebo v tejto vegetačnej fáze všetky vekové kategórie diviačej zveri obľubujú mäkké a sladké jadrá obilovín. Kto mal niekedy možnosť pozorovať ako diviačia zver ovos v mliečnej zrelosti s chuťou požiera, vie si určite predstaviť, aký lákavý účinok má táto potrava. Z tohto dôvodu je logické, že v poľných poľovných revíroch sa táto zver intenzívne loví, alebo sa používajú rôzne spôsoby na odplašovanie s cieľom znížiť stavy diviačej zveri a tým aj škody na poľnohospodárskych kultúrach. Najúspešnejším odplašovacím efektom diviačej zveri z dozrievajúceho obilia je ulovenie jedného lanštiaka z čriedy, ktorý sa následne bude tomuto miestu určitý čas vyhýbať.
Lov diviakov v dozrievajúcom obilí je ale stále spojený s veľkým rizikom. Totiž v dozrievajúcom obilí je možné vidieť iba chrbát lanštiaka a diviačatá vôbec nezbadáme. Správne posúdiť zver je možné iba na voľných miestach bez obilia, alebo na miestach vetrom alebo zverou pováľanými steblami obilia, alebo na voľných pásoch po kolesách poľnohospodárskych strojov. Poľovník sa preto musí k čriede priblížiť na takú vzdialenosť, aby sa nepomýlil a neulovil vodiacu diviačicu. Čím bližšie sa priblížime k takejto čriede, tým zreteľnejšie budeme počuť jej hlasové prejavy vo forme mľaskania, krochkania, kvičania, fučania prípadne žalostného náreku diviačat. Keď zaznie varovný hlas vodiacej diviačice, nastane absolútne ticho. V tomto prípade musíme zostať nehybne stáť a nespôsobiť žiadny hluk. I keď sa diviačica nevyznačuje mimoriadnou zrakovou schopnosťou, pozorne však vníma každý nepatrný pohyb a zvuk.
V takomto prípade sa mi dobre osvedčil vábec z Hubertlovu, ktorým sa dá verne napodobniť krochkanie diviaka, ktorého použitie dokáže pri priaznivom vetre upokojiť čriedu už pripravenú na útek. Túto vábničku som už viackrát s úspechom použil tiež vo vysokom obilí, v repke, slnečnici alebo v kukurici na zamaskovanie rušivých zvukov, ktoré som vydával pri postupe týmito porastami. Pri dobrom vetre sa dá jedinec diviačej zveri, alebo celá črieda imitovaním krochkavého zvuku tejto vábničky oklamať a poľovník má tak možnosť dostať sa v tomto neprehľadnom teréne blízko k zveri. Ak však čuchovým orgánom diviačia zver zistí pach človeka, neupokojí ju ani najlepšie imitovaný upokojujúci hlas.
RNDr. Ľ. Brtek, CSc. - Niekoľko poznámok a hypotéz k ekológii zajaca
Nie je to až tak dávno, čo sme zajaca zaraďovali medzi myšotvaré (hlodavce, Rodentia). Na základe ďalších poznatkov o jeho telesnej stavbe, správaní a biochemických reakcií tkanív sa ukázalo, že s myšotvarými nemá zajac takmer žiadne príbuzenské vzťahy a niektorí zoológovia sú dokonca toho názoru, že zajac vykazuje oveľa bližšie príbuzenské vzťahy s prežúvavcami (Ruminantia), ako so svojimi hlodavými „súputníkmi“. Dnes už vieme, že podoba zajaca s myšotvarými je iba dôsledok biologickej zbiehavosti (konvergencie). Teda javu, pri ktorom dva alebo viac druhov, čo nemajú z hľadiska vývoja nič spoločné môžu nadobúdať pod vplyvom rovnakého prostredia celý rad spoločných telesných, ale aj iných znakov. Takouto biologickou zbiehavosťou sú poznačené aj zajace so svojimi púšťovými hlodavými „súputníkmi“ myšotvarými.
Zajace ako nepočetná vývojová vetva počítajúca dnes iba okolo 23 druhov, sa odštiepila v treťohorách približne pred 48. miliónmi rokov. Na prelome treťohôr a štvrtohôr, teda približne pred dvomi miliónmi rokov sa ocitla v prevratných zmenách podnebia. Napriek malému počtu druhov zajace nevyhynuli ako by sa dalo teoreticky predpokladať, ale začali úspešne čeliť odporu suchom vyprahnutého aridného prostredia. Dialo sa tak najmä v pásmach tlakovej výše a zrážkových tieňov suchých stepí až púští kontinentov Eurázie, Afriky a oboch Amerík. V tejto nepohostinnej krajine mali zajace k dispozícii iba veľmi skromné zdroje potravy. Ich pastviská tu tvorili nesúvislé mozaikovito rozptýlené porasty suchomilných tráv a zakrpatených krov, vzdialených od seba niekoľko sto metrov, ale niekedy aj niekoľko kilometrov. Jednému z nich, zajacovi púšťovému (Lepus tolai) sa dokonca v púšti tak zapáčilo, že ich nikdy neopustil a ostali jeho trvalým domovom. So skromnými pastviskami sa museli zajace deliť s viacerými druhmi púšťových „hlodavcov“. Ak mali zajace prežiť v tejto prehľadnej nepohostinnej krajine a ešte aj obstáť v konkurenčnom tlaku svojich púšťových „súputníkov“ museli sa jej prispôsobiť ako ony telesnou stavbou, správaním ale aj fyziologicky, teda funkciami životných prejavov. Krajina, v ktorej prebiehal ich spoločný vývoj bola pre oboch svojou prehľadnosťou veľmi riziková. Aby boli pri pastve čo najmenej vystavené zraku a teda aj tlaku predátorov, o ktoré nebola v púšti nikdy núdza, museli prekonávať v rekordne krátkom čase medzi vzdialenými trsmi rastlín pre ne nezaujímavé (ale o to zaujímavejšie pre predátory) prehľadné „ hluché“ priestory bez rastlín. Na dosiahnutie zvýšenej rýchlosti pri prekonávaní týchto kritických úsekov im slúžili predåžené zadné svalnaté nohy, prispôsobené k rýchlo za sebou nasledujúcich skokov. Preto podstatne kratšie a slabšie predné nohy majú pri ich rýchlom behu celkom inú funkciu ako zadné. Neslúžia im pri behu ako hnacia sila, ale iba ako „stabilizátory“ pri udržiavaní smeru a rovnováhy (viď. stopu bežiaceho zajaca na snehu : dve zadné vedľa seba, ale predné „ stabilizátory“ za sebou).
F. von Eggeling - Kedy priskakuje srnec najlepšie
Určite každý poľovník, ktorý obľubuje lov srnčej zveri, skúšal v živote uloviť srnca vábením, nie vždy však dosiahol úspech. Preto si mnohí kladú otázku, kedy priskakuje srnec najlepšie. Dlhoročné praktické skúsenosti v tejto problematike má Friedrich Karl von Eggeling, ktorého sme požiadali, aby sa o ne podelil s našimi čitateľmi.
Pred niekoľkými rokmi ma požiadal bratranec, aby som vykonal certifikáciu jeho hory v Kaufungerskom lese. Moja činnosť spočívala v tom, aby som premýšľal nad tým, ako by mala táto hora vyzerať za niekoľko rokov a čo sa musí urobiť, aby sa dosiahol želaný stav. Moja činnosť nebola obmedzená časovou tiesňou a preto som si vybral termín od polovice júla do polovice augusta. Z mojej strany to bol určitý zámer s možnosťou uloviť srnca vábením. Počítal som s tým, že dosiahnem úspech hneď v prvých dňoch, ale výsledok bol úplne opačný. Žiadneho srnca sa mi nepodarilo v prvých dňoch privábiť.
Počasie bolo totiž veľmi nepríjemné, chladné, veterné a k tomu ešte každý deň pršalo. Bol to čas vhodný pre diviačiu zver, čo som aj využil na ulovenie dvoch lanštiakov. V noci na 3. augusta sa ale počasie zásadne zmenilo. Obloha sa vyjasnila a skoro ráno som z okna poľovníckej chaty videl na oblohe množstvo hviezd. To, čo nasledovalo hneď ráno som ešte v živote nezažil. Z každého porastu a priekopy vychádzal srnec. Pohybovali sa s hlavou sklonenou tesne nad zemou, pričom sa vzájomne vôbec nerušili keď sa ich cesty križovali. Toto všetko sa odohralo v priebehu 2 – 3 hodín po východe slnka, kedy som videl až 9 srncov z jedného stanovišťa na okraji dubového porastu. Po hodine prezerania a čakania som ulovil slabučkého šestoráka s kmeňmi ohnutými dopredu. Po výstrele som chvíľu čakal a pozoroval ostatné srnce, ktoré na hluk výstrelu vôbec nereagovali ako ani na šuchot a praskot suchých konárov spôsobených pádom streleného srnca na zem. Naviac na moje veľké prekvapenie a úžas vyšiel z mladého porastu jednoročný srnček s krátkymi ihlicami. Po jeho ulovení a vyvrhnutí som u neho zistil množstvo žalúdočných a črevných červov. Vážil iba 8 kg. Keď som sa o oboch srncov postaral bolo už asi 9,00 hod. a pohľadom na okolie som zistil, že všetky srnce zmizli akoby sa prepadli pod zem, tým sa mi tento raňajší zázrak rozplynul a už sa nezopakoval ani v nasledujúcich dňoch. Jednoducho už som viac nevidel žiadneho srnca a ani som žiadneho nedokázal privábiť.
Z uvedeného príkladu je možné vysloviť poučenie, že rujnosť srncov sa zvýši vždy po zmene počasia pri stúpajúcom atmosferickom tlaku a vrcholového bodu dosahuje bezprostredne hneď nasledujúce ráno po zmene počasia. Ak tento čas poľovník nevyužije potom mu zostáva už len skorá ranná postriežka alebo posliedka, ktorá sľubuje určitý úspech.
Prof. Dr. R. R. Hofmann - Žlč a žlčník u zveri
„Z toho by človeku žlč pukla!“ hovorí jedno príslovie. A skutočne je v biologicko - medicínskom jazyku „žlč“ identická s „tekutinou žlčníka“.
Čo je vlastne žlčníkový mechúr a k čomu slúži? Prečo ho niektoré druhy zveri majú, iné ho nemajú? Prečo je pečeň srnčej zveri obzvlášť jemná?
To, čo niektoré druhy zveri nemajú a iné zase majú je žlčník. Ako zberná nádrž žlčovej tekutiny vzniká v štádiu embryonálneho vývoja jedinca z buniek črevných stien je vysvetlené v tomto príspevku.
Sfarbenie žlče je žltozelenohnedasté, podobné sfarbeniu výlučkov veľkej chvostovej pachovej žľazy u jelenej zveri. Táto skutočnosť podnietila gréckeho prírodovedca Aristotelesa asi pred 2300 rokmi (keď pri skúmaní pečene jeleňa nikde nenašiel žlčníkový mechúr) k domnienke, že jelene si vytvárajú žlč v chvoste. O stavbe a funkcii tejto chvostovej pachovej žľaze tento univerzálny grécky génius ešte nič nevedel.
Kde sa vlastne žlč tvorí?
Pečeň ako životne dôležitý orgán plní funkciu pri vytváraní nových chemických látok a zároveň neutralizuje jedy a odpadové látky v tele. Pečeň nie je len najväčšia kompaktná žľaza cicavcov, ale je tiež hlavným orgánom látkovej premeny. Jej bunky sú multifunkčné, ale nie všetky funkcie pečene sú odvodené od týchto buniek. Pečeň sa nachádza na trase, ktorou je krv odvádzaná do čriev. Táto krv nesie všetky živiny vstrebané z potravy. Čiže krv sa z čriev môže vrátiť späť do srdca a pľúc len vtedy, keď pretečie v pečeni sústavou žíl známou ako vrátnicový systém.
Povrch pečene pokrýva mokvavý obal. Pod ním je väzivový obal, ktorý vysiela vlákna do parenchýmu. Pečeňový parenchým je rozdelený na drobné šesťuholníkové lalôčiky. Tieto sú od seba oddelené tenkou vrstvou väziva. V mieste, kde na seba priliehajú tri susedné lalôčiky je vrátnicový priestor, ktorým prebiehajú vetvičky pečeňovej tepny vrátnice a žlčovody. (V týchto častiach sa niekedy zahniezdi cicavica pečeňová, čo spôsobuje zahustenie a zvápenatenie žlčovodu u raticovej a zajačej zveri). Už spomenuté lalôčiky sú tvorené z pečeňových buniek produkujúcich žlč, ktorá odteká štrbinami medzi bunkami do medzilaločných kanálikov. Postupným spájaním kanálikov vznikajú väčšie vývody, ktoré sa napokon rozširujú na pravý a ľavý pečeňový vývod – žlčovod (Ductus choledochus).
Ak nie je žlč okamžite potrebná pre trávenie, vlieva sa do žlčníka a potom v prípade potreby sa vyprázdňuje pečeňovým vývodom a spolu s tráviacimi šťavami z pankreasu prúdi do dvanástnika. Toto uvoľnenie žlče zo žlčníka sa deje na podnet hormónu cholecystokininu, ktorý je produkovaný dvanástnikom.
Prof. Dr. Ch. Stubbe - Kedy je najvhodnejší čas odstrelu srncov
Doba odstrelu srncov je rozložená takmer na obdobie pol roka. Preto vzniká nevyhnutne otázka, kedy je z biologického a poľovníckeho hľadiska najvhodnejšia doba odstrelu srncov? Čas lovu prebieha vcelku od mája do októbra a v jednotlivých krajinách Európy je presnejšie stanovený. Preto na uvedenú otázku nie je možné jednoznačne odpovedať, pretože závisí od viacerých faktorov ako je veľkosť revíru, výška plánovaného odstrelu, faktor mortality a ďalších činiteľov súvisiacich s obhospodarovaním tejto zveri.
Ak máme v úmysle s odstrelom ovplyvniť štruktúru populácie a kvalitu stavov, potom je nutné odstrel jednoročných srncov časovo splniť čo najskôr. V poľovných revíroch s poľnohospodárskymi kultúrami je treba s odstrelom začať už v máji, kedy vegetácia nie je tak vysoká, že by zver v nej nebola viditeľná a schopná správneho posúdenia. S odstrelom v týchto revíroch je možné najlepšie pokračovať až po zbere úrody.
S májovým odstrelom získame nielen časť jednoročných srncov, ktoré by boli možno inak vyhnané staršími srncami do druhých revírov, ale získame aj tú časť srncov, ktorá by sa stala obeťou dopravnej nehody alebo iných vplyvov zvyšujúcich mortalitu jednoročných srncov.
Posúdenie jednoročných srncov je prakticky pre každého skúseného poľovníka pomerne jednoduché. Uloviť by sa mal každý jednoročný srnec, ktorý ako srnča nenasadil prvé parožky gombičkára a jeho prvé parožky sú iba v tvare ihličiaka bez ružice a výška ktorých nepresahuje výšku uší. Nemali by sme strieľať jednoročné srnce, ktoré ako srnčatá v zime nasadili gombičkára alebo paličkára a ich prakticky biologické druhé parožie je silný vidliak alebo šestorák. Takéto srnce sú však častokrát zo strany neskúsených poľovníkov posudzované ako dvoj alebo trojročné výradové srnce. Tieto srnce treba posudzovať nielen podľa parožia, ale aj podľa stavby tela, sfarbenia tvárovej masky a tieto telesne vyspelejšie srnce sa môžu koncom júla zúčastňovať aj ruje.
Jednoročné srnce ihličiaky majú okrem slabého parožia aj slabšiu telesnú stavbu tela. Správnym odstrelom jednoročných srncov môžeme značne zvýšiť kvalitu stavov srnčej zveri. Správne posúdenie starších srncov je už obtiažnejšie. V literatúre existujú však určité zásady posudzovania podľa parožia, sfarbenia tvárovej časti, stavby tela a správania sa. Z celej rady doterajších výskumov je známe, že väčšina srncov dosahuje najlepšie parožie vo veku 4 – 5 rokov. Odchýlky sú ale možné najmä vzhľadom na miestne pomery. Zásadne však platí, že s odstrelom starších srncov by sme mali začať až v druhej polovici ruje t.j. začiatkom augusta.
P. Lihocký - Na akú vzdialenosť reaguje srnec pri vábení
Prvé augustové dni sú obdobím kedy je možné najľahšie uloviť srnca vábením. Mnohí poľovníci sa často pýtajú na akú vzdialenosť reaguje srnec na vábenie a aké faktory ovplyvňujú počuteľnosť jednotlivých druhov hlasových prejavov. Pred samotným vábením je nutné aby poľovník poznal najdôležitejšie faktory, ktoré ovplyvňujú šírenie hlasových prejavov ktoré vyludzuje poľovník na vábničke.
Jedným z najdôležitejších faktorov je všeobecne počasie (vietor, hmla, dážď, nízko visiace oblaky, extrémna teplota a iné). Priaznivé je jasné a pokojné počasie. Bezvetrie umožňuje šírenie zvuku rovnako do všetkých smerov. Nízko visiace oblaky odrážajú za istých okolností zvuk a môžu zvýšiť jeho akčný rádius. Naopak nepriaznivo pôsobí hmla, ktorá pohlcuje tóny zvuku. Podobný vplyv má aj šumenie dažďa. Taktiež veľmi vysoká teplota zmenšuje akčný rádius zvuku. Čo sa týka vetra, zvuk sa šíri priaznivo po smere vetra a samozrejme nepriaznivo proti vetru. Priaznivý je slabý, bez vedľajšieho šumenia pôsobiaci vietor. Silný vietor a víchrica prekrývajú svojim prúdením a sekundárnym šumením tóny zvuku.
V prírode sa ale stretneme aj s vedľajšími činiteľmi, ktoré rušia šírenie zvuku, ako napr. poľnohospodárske stroje, ruch na cestách, vtáčie štebotanie a pod. Napríklad mnohoslabičný neprerušovaný vtáčí spev môže v čase stmievania značne prekryť hlasy srnčej zveri alebo hlas vábničky poľovníka. Menej rušivo pôsobia trvale sa vyskytujúce rušenia v oblasti vysokého napätia (praskanie, šumenie). Ďalším faktorom je profil terénu. Zvuk sa priaznivo šíri v rovnom teréne s nízkou vegetáciou. Nepriaznivý je zvlnený, rozložený terén so šikmými, meniacimi sa zrkadliacimi plochami ako napr. skaly, vetrolamy, kameňolomy, štrkoviská, okraje lesa. Naopak príkre, hladké skalné steny môžu v dôsledku zrkadlenia počuteľnosť tónov zvyšovať. Mäkký terén (vysoké traviny a nízke porasty) zvuk tlmia.
Okrem uvedených najznámejších faktorov treba brať do úvahy schopnosti počuteľnosti. Tak ako aj u človeka tak aj u srncov sa vytvára individuálna schopnosť počuteľnosti - vnímania zvuku. Tento stav je ovplyvňovaný vekom, chorobami, nehodami a pod. Sám som zažil keď starý srnec bol tak hlučný, že nereagoval na výstrely môjho priateľa strieľajúceho na líšku na jeseň.
J. Bachratý - Rýchle posúdenie srnca v ruji
Často som sa v mojich úvahách zaoberal otázkami, čo by som mal urobiť, aby som pri love srnca v druhej polovici ruje t.j. v prvom týždni augusta v čase vábenia srncov mohol bezpečne a rýchlo posúdiť, či sa jedná o mladého alebo starého, chovného alebo výradového srnca. Poznatky som čerpal od našich odborníkov v Českej republike, ale aj v susednom Sasku. Môj priateľ H. Herbrock mi poskytol dostatok odbornej literatúry v poslednej dobe od F. K. von Eggelinga, známeho odborníka – praktika, lesníka a vlastníka rozsiahlych lesov a poľovných revírov, ktorý sa počas takmer 70 rokov venuje predovšetkým chovu a lovu srnčej zveri.
Jeho odborné články o lesnom a poľovnom hospodárení ma mimoriadne zaujali a napokon som v nich našiel aj patričnú odpoveď na moje otázky. Takto získané poznatky som si vždy uvedomoval a uplatňoval pri love srncov v našich krásnych juhočeských revíroch. Často som si musel v duchu nadávať „do hlúpych oslov“, keď som sa dopustil zásadných chýb pri love srnca v ruji.
Bol som napríklad na postriežke nad hlbokou roklinou zarastenou hustým krovím hlohu, bazy a brezy v povodí rieky Vltavy. Vedel som, že sa tam zdržuje starý, dobrý lovný srnec, ktorého som už v apríli spozoroval, keď som zbieral prvé jarné kvietky pre manželku na dne rokliny. Sedel som za hrubým smrekom v domnienke, že sa tam srnec bude zdržiavať využívajúc príjemné, chladné ranné počasie. Hustý porast bol vynikajúcim krytom. Po malej chvíli som začal vábiť v stredne vysokom tóne, napodobňujúc hlas mladej srnky. Sotva odzneli prvé tóny, spozoroval som pohyb v kroví. Nakláňal som sa dopredu, ale smrek za ktorým som stál a husté krovie mi bránili vo výhľade. Stalo sa to, čo sa muselo stať po mnohých mojich chybách, ktoré som zapríčinil svojimi pohybmi. Srnec ma zvetril a hlasitým bäkaním skočil dolu do rokliny. Bleskovo som vyskočil, oprel pušku o smrek a sledoval srnca v rokline. Zapískal som, srnec zastal otočený bokom ku mne. Už pri výstrele som si uvedomil, že toto nie je „môj“ srnec, ale nejaký iný a určite mladý. Predo mnou ležal mladý, nádejný šestorák. Toho môjho starého som už nikdy nevidel. Vtedy som si v duchu vynadal tak, ako to mal vo zvyku aj Eggeling. Zaumienil som si, že na postriežke už nikdy nebudem stáť za stromom a hlavne nie za hrubým. A nikdy nie nad roklinou husto zarastenou, lebo som si uvedomil, že strelecké a zorné pole sú dôležitejšie ako vietor a oblečenie. Totiž keby som mal v tomto prípade dobrý výhľad, tak by som srnca spozoroval skôr, ako by sa priblížil k môjmu stanovišťu na takú vzdialenosť, že ma musel zvetriť. Podľa Eggelinga sú svetlo, výhľad a pokoj základným predpokladom k úspechu pri love srnca vábením.
J. Magát - Posúdenie veku srnca
Správne posúdiť vek srnca je mimoriadne ťažké a dokáže to iba ten, kto dobre pozná stanovištia a srncov v nich žijúcich.
V roku 2000 som ulovil starého silného srnca v časti revíru Bukoviny na okraji lesa. Tento starý srnec vo svojom teritóriu trpel po celý rok „bočného“ silného jednoročného srnca ihličiaka s náznakmi výsad, ktorý automaticky uvolnené stanovište obsadil a v nasledujúcom roku nasadil parožie šestoráka. Na jeho ľavom uchu bol malý zárez. Uvažoval som, či je to skutočne ten vlaňajší jednoročný srnec, ktorého som si našťastie vyfotil. Na fotografii pod lupou som skutočne zistil podobný zárez na ľavom uchu, ako mal tohtoročný šestorák. Uspokojil som sa s tým, že sa skutočne jedná o vlaňajšieho jednoročného srnca. Zároveň som upozornil priateľov, aby tohto srnca náhodou neulovili. Zároveň som bol zvedavý aké parožie nasadí ako trojročný. Nasadil síce dobré parožie, ale nebolo to nič mimoriadne od úrovne druhých srncov v revíri. Bol som však prekvapený, keď ako štvorročný nasadil parožie, ktorého hmota sa podstatne znížila. Jeho parožie ako päťročného srnca sa vyznačovalo dobrými strechovitými ružicami, ale kmene a vetvy neboli nijako zvlášť silné. Nakoľko rok 2004 sa javil bohatý na potravu (žaluď, bukva), rozhodli sme sa chrániť ho. V roku 2005 sme ho sledovali už v lyku a preto údaje o sile jeho parožia sme brali s rezervou, lebo nie je nič ťažšie ako posudzovať silu srnčieho parožia v lyku. Neskoršie v júni som ho pozoroval znovu, pričom som ho natočil aj kamerou a napokon sme ho v auguste ulovili.
Na záver tohto prípadu treba upozorniť na rýchly rast parožia v druhom roku života. Ale už v nasledujúcich rokoch sa hmota parožia znižovala a ako päťročný sa vyznačuje presunutím parožnej hmoty do spodnej časti kmeňov a ružíc (čo je u starých srncov normálne) pričom konce vetiev a kmeňov sú ostré, špicaté a vybielené. Ďalej uvádzam niekoľko teoretických a praktických poznatkov.
Normálnym spôsobom teritoriálny srnec zaujíma svoje letné stanovište už na jar a obhajuje ho až do konca ruje. Môže sa stať, že v októbri sa presunie na vzdialenejšie miesto napr. s rastúcou repkou, kde sa potom spolu s ďalšími jedincami zdržuje celú zimu. To ale neznamená, že nasledujúcu jar si opäť dôsledne alebo násilne neobháji svoje letné stanovište. Iba raz som spozoroval, že starý bojovník uvoľnil svoje stanovište mladšiemu a presunul sa o 100 metrov ďalej. Prečo sa tak stalo som zistil následne po ulovení toho starého srnca. Mal totiž obe pučnice narušené po nejakom náraze, čo spôsobilo zníženie jeho bojaschopnosti a nakoniec aj ústup. Takýto prípad je však možné označiť ako zriedkavý, lebo normálne „majiteľ“ letného stanovišťa si toto obhajuje až do konca svojho života.
Ing. P. Valovič - Priebeh srnčej ruje
Najdôležitejšia fáza srnčej ruje prebieha u nás v druhej polovici júla a začiatkom augusta. Prvé prejavy obdobia príchodu ruje sa niekedy objavujú už koncom júna. Srnce sa stávajú aktívnejšie, zväčšuje sa tvorba hrabanísk a obíjanie mladých stromov a kríkov parožkami ako aj značkovanie drevín čelovou pachovou žľazou.
Začiatkom augusta vystupujú do popredia srnce, ktoré sa už predtým párili s inou srnou a teraz jej teritórium opustili a vyhľadávajú ďalšiu rujnú srnu, alebo srnce ktoré nemali možnosť párenia v júli. Srnec má v ruji vždy iba jednu srnu na rozdiel od jeleňa, ktorý si drží pohromade viacej jeleníc.
Staršie srnce vstupujú do ruje skôr a preto aj skôr končia s párením. Dvojročné srnce sú najaktívnejšie od polovice augusta do konca septembra (B. Keil) a odvtedy stúpajú šance aj u jednoročných srncov dostať sa k páreniu, ak je v revíri málo starších srncov. Staršie srny vstupujú do ruje o niečo neskoršie, žiže až vtedy keď prekonali kondičný deficit spôsobený výchovou srnčiat. Jednoročné srnky skôr narodené, dobre živené a vyvinuté prichádzajú do ruje ako prvé a na jar začínajú samé nadväzovať kontakt so srncom najčastejšie s dospelým sociálne zrelým srncom. Ak však takúto príležitosť nemajú tak uzavrú spoločenstvo aj s jednoročným srncom. V tomto prípade snáď hľadajú spoločníka namiesto matky, ktorá ju opustila (Hell). A práve toto spolužitie jednoročnej srnky so srncom pôsobí na srnku aj psychicky a to tak, že urýchľuje dozrievanie jej pohlavných žliaz a preto je aj skorej rujná ako staršia srna (Hell). Veľmi dôležitú úlohu v uvedených procesoch zohráva priebeh uplynulej zimy, lebo srna do ruje vstupuje prakticky až vtedy keď dosiahne príslušnú telesnú váhu a tú môže dosiahnuť iba srna dobre vyvinutá.
Začiatok a priebeh ruje sú ovplyvňované viacerými faktormi ako dåžka svetelného dňa, počasie, individuálna kondícia zveri, geografická poloha revíru a termín rodenia mláďat ovplyvnený zimou. Treba zdôrazniť, že začiatok ruje nie je závislý od srncov ale od stavu rujnosti sàn. Srnce v tom čase vyhľadávajú stopy rujnej srny. Súhrnne je možné povedať, že začiatok ruje závisí od stavu vegetácie, to znamená, že srna si musí nájsť pre svoje srnča v čase rodenia postačujúci úkryt a ochranu pred zlým počasím. Srna môže termín ruje týmto spôsobom oddialiť až o 14 dní. Podľa Ellenberga ruja začína u srny asi po 68 dňoch od narodenia srnčaťa. Väčšina sàn je úspešne oplodnená v hlavnom období ruje. Za normálnych pomerov srnec oplodní 2 – 4 srny, pričom úspech mladších srncov je závislý od pomeru pohlavia (čím je menej srncov k počtu sàn, tým väčšiu šancu majú mladé srnce) a podielu starších srncov. Zásadne musia mladšie prípadne neteritoriálne srnce omnoho viac hľadať, častejšie unikať a preto sú viac preťažené počas ruje ako staršie srnce. V niektorých oblastiach sa vyskytuje určitá aktivita srncov aj v druhej polovici augusta.
Ing. M. Číž - Unikátne exponáty Múzea vo Sv. Antone
V minulom čísle sme informovali čitateľov Hubertlovu, že v seriáli budeme postupne predstavovať zaujímavé exponáty poľovníckej expozície Múzea vo Sv. Antone.
Seriál začíname s jedinečmou kolekciou nábojov a striel firmy Georg Roth. Vzorkovnice nábojov sú umiestnené v rámci poľovníckej expozície v miestnosti, ktorá prezentuje poľovnícke strelectvo. V miestnosti sa nachádzajú lovecké zbrane, ktoré historicky začínajú replikami balistrov a kuší vrátane napínacieho zariadenia a pokračujú strelnými zbraňami, z ktorých najviac zaujmú terčovnice. Okrem zbraní sú v miestnosti pomôcky na výrobu nábojov, zaujímavé historické vrhačky, vzácne maľované strelecké terče z banskoštiavnického streleckého spolku, postupy výroby nábojov a snáď najvzácnejšími exponátmi v miestnosti sú práve kolekcie nábojov a striel od Rotha. Kolekcie sú umiestnené v dvoch vzorkovniciach - presklených tablách: tablo nábojov obsahuje 170 nábojov a v table striel je umiestnených 273 striel, 14 celokovových brokových nábojníc a štyri rámčeky s nábojmi. Dr. J. Bubák, Ing. V. Badalík a Jozef Hrubý uverejnili v roku 1992 podrobnú štúdiu nábojov a striel v periodiku Spoločnosti pre štúdium nábojov Czechoslovakia 1/1992. Podľa nich boli tablá zrejme zostavené ešte pred prvou svetovou vojnou aj keď väčšina nábojov je staršia. I keď sú tablá označené dodatočne názvom „Považské strojárne Považská Bystrica – bratislavský závod J. Rotha a Československé muničné a kovorobné závody“, predsa ide výhradne o výrobky firmy G. Roth. V materiáli popísali menovaní odborníci všetky náboje, ktoré boli dovtedy neznáme. Uviedli ich náčrty a rozmery. Ako autori píšu - došlo štúdiom tabla z nášho múzea, k dovtedy najväčšiemu pokroku v štúdiu výrobkov firmy G. Roth – keď naraz doplnili zoznam výrobkov o 37 položiek. Väčšina nábojov a striel je označená katalógovými číslami. V kolekcii je skupina nábojov zvlášť pre terčovú, resp. loveckú streľbu staršieho pôvodu z Rakúska, Nemecka a Švajčiarska. (označené sú „Schutzenhulsen“). Používané boli hlavne v streleckých spolkoch. Väčšinou ich laborovali samotní strelci, puškári, alebo spolky. Často boli prebíjané, pričom boli deformované a tým i tak trochu pozmenené ich rozmery. Ďalšou skupinou sú experimentálne náboje opatrené dosadacím nákružkom a nábojnicou kónického alebo fľašovitého tvaru s rážou od 5,2 do 8,0 mm. Zrejme šlo o experimenty na vojenské účely, realizované šéfkonštruktérom munície u firmy Roth českého pôvodu – Ing. Karolom Krnkom z posledného desaťročia 19. storoča. Medzi zaujímavosti patria strely s prstencovitým rozšírením nad ústím nábojnice a rozšírením bližšie k hrotu strely.
P. Lihocký - RWS - Evolution – revolúcia vo vývoji moderných striel
Moderná strela musí v závislosti od hmotnosti zveri odovzdať dostatok energie a zabezpečiť požadovaný smrtiaci účinok a zároveň si zachovať potrebnú priebojnosť a to aj v prípade ak zasiahne silnú kosť, alebo dokonca kåb. Pri zranení životne dôležitých orgánov musí spôsobiť okamžitú smrť a zároveň ale musí čo najmenej devastovať divinu. To sú tak protichodné požiadavky na modernú strelu, že sa javia ako nesplniteľná utópia. A práve munička RWS zmenila túto utópiu na realitu. Jej konštruktéri vyvinuli hypermodernú strelu pod označením Evolution, čo v preklade znamená veľmi výstižné slovo vývoj.
Vo svete pôsobí mnoho muničiek, ktoré majú vo svojom výrobnom programe výrobu nábojov a ich komponentov. Niektoré z nich sú veľké, iné majú len regionálny charakter, niektoré majú bohatú tradíciu, iné vznikli len prednedávnom. Málo je ale takých muničiek, ktoré sa okrem výroby venujú aj vývoju.
V druhej polovici minulého storočia, ako huby po daždi vznikali nové, najmä veľmi razantné magnum kalibre.
Nové kalibre nábojov vznikali väčšinou predåžením pôvodných nábojníc, alebo zúžením ich krčku napríklad z priemeru 7,62 na 6 mm. Do zväčšených nábojníc sa zmestilo viac prachu a do nábojníc so zúženým krčkom sa osadzovali miesto 11,7 gramovej strely len 6 – 8,2 gramové strely. Výsledný efekt takto laborovaných nábojov mal kladné, ale žiaľ aj mnoho záporných účinkov.
Za kladné môžeme považovať:
– enormnú rýchlosť strely, vďaka ktorej môžeme strieľať až do 200 metrov bez korekcie puškového ďalekohľadu
– lepšia presnosť strely
– dosiahnutie výrazne lepších balistických hodnôt
Zápornými vlastnosťami takýchto striel sú:
– jej veľká náchylnosť na odklonenie dráhy pri zásahu najmenšej prekážky
– okamžitá deformácia jednoduchých striel po zásahu kosti a tým zmenšená ranivosť
– kvôli značnému hydrodynamickému efektu nastáva silné znehodnotenie diviny
– zver po zásahu enormne rýchlou strelou menej značí
– žiadne, alebo len veľmi slabé farbenie postreleného jedinca
Je na prospech veci, že túto módnu vlnu rýchlo nahradila požiadavka nás poľovníkov, ako koncových užívateľov a konštruktéri sa jej veľmi rýchlo prispôsobili a začali konštruovať nové strely.
Väčšina poľovníkov najmä od strednej Európy na východ používa k lovu všetkej raticovej zveri len jednu zbraň. Poľovná prax si preto vyžadovala nie vznik nových kalibrov, ale vývoj takých nábojov, ktoré by priblížili najpoužívanejšie kalibre tomu najviac požadovanému „ideálnemu kalibru“. Konštruktéri preto siahli po najschodnejšej ceste na dosiahnutie tohto cieľa a opreteky sa pustili do vývoja nových A práve munička RWS sa stala už v druhom decéniu minulého storočia priekopníkom vo vývoji nových dvoj jaderných striel s takzvaným riadeným rozkladom.
