Prinášame Vám obsah časopisu



 



 č 3/2010


Obsah časopisu Hubertlov č. 3/2010, ktorý obdržia naši predplatitelia hneď začiatkom júna, tvoria najmä odborné články od najväčších slovenských, českých ale aj nemeckých poľovníckych odborníkov. 



Seriál: Čitatelia sa pýtajú 
  

Od vzniku organizovaného poľovníctva na Slovensku po jeho súčasnosť neprežívali slovenskí poľovníci také hektické obdobie ako v posledných rokoch. Kľúčovým bolo najmä prijatie nového zákona o poľovníctve, ktorý si ale vyžiadal vznik Slovenskej poľovníckej komory. 
A práve od ustanovujúceho snemu Slovenskej poľovníckej komory sa na nás čitatelia obracajú častejšie ako predtým s rôznymi dotazmi ohľadom existencie a fungovania SPZ a SPK ako aj ohľadne nového zákona o poľovníctve. Požadujú od nás, aby sme ich dotazy adresovali tým najkompetentnejším, teda vrcholným funkcionárom SPZ a SPK, ako aj tvorcom nového zákona o poľovníctve.
V tomto seriáli budeme postupne uverejňovať odpovede vrcholných poľovníckych funkcionárov, ako aj pracovníkov Ministerstva pôdohospodárstva SR na všetky otázky našich čitateľov.
Svoje otázky nám môžete posielať písomne, telefonicky alebo na e-mailovú adresu Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebujete mať nainštalovaný JavaScript.
V úvode každej časti v krátkosti predstavíme každého osloveného funkcionára.
V prvej časti sme oslovili prezidenta SPZ a SPK Ing. Tibora Lebockého.

Ing. Tibor Lebocký sa narodil 23. 3. 1964. Členom SPZ je od roku 1984 a organizovaný je v OkO SPZ Zvolen.
Je absolventom Lesníckej fakulty VŠLD vo Zvolene. Od roku 1986 zastával rôzne funkcie na vysokoškolskom lesníckom podniku TU vo Zvolene, ako technik výroby, vedúci polesia Budča, výrobno – technický námestník a nakoniec riaditeľ podniku. Je expertom C.I.C. a znalcom MSSR. 
Na IX. Sneme SPZ v roku 2007 bol zvolený za Prezidenta SPZ, je členom R SPZ a členom PK OkO SPZ. Na ustanovujúcom sneme SPK v tomto roku bol zvolený aj za Prezidenta SPK. Bol jedným z najdôležitejších spolutvorcov nového zákona o poľovníctve.
Ako člen Národnej rady SR a zároveň podpredseda Výboru NR SR pre pôdohospodárstvo, životné prostredie a ochranu prírody presadzoval nutnosť prijatia takého nového zákona o poľovníctve, ktorý by bol prospešný a vyhovoval by väčšine poľovníkov na Slovensku.
Aj v novom volebnom období sa uchádza o priazeň voličov a tak my poľovníci si môžeme len želať, aby aj v ďalšom období tak úspešne presadzoval naše záujmy v NR SR.

Odpovede prezidenta SPZ a SPK Ing. Tibora Lebockého a otázky Hubertlovu, formulované v liste P. Lihockého zo dňa 4. 5. 2010

Je po okresných konferenciách SPK. Aj v našej redakcii sa množia otázky, týkajúce sa dôvodov vzniku poľovníckej komory. Mnohí nechápu, prečo vznikla poľovnícka komora a aký bude mať význam pre praktické poľovníctvo.
Viacerí čitatelia nám kladú otázku, prečo sa muselo zjednotenie poľovníckych organizácií vykonať tak komplikovane, nešlo to priamo zákonom?

V prvom rade mi dovoľte, vážený pán šéfredaktor, aby som časopis Hubertlov a aj Vás osobne ocenil za konštruktívny prístup v snahe zlepšiť informovanosť slovenských poľovníkov o zmenách v novej poľovníckej legislatíve, ich príčinách a dôsledkoch. Pomohli ste v čase, keď sa zákon pripravoval, prostredníctvom stránok Vášho časopisu boli poľovníci informovaní o jednotlivých etapách legislatívneho procesu, nepriamo vyzývaní k aktivite v rámci verejného pripomienkového konania a teraz vytvárate priestor, aby boli Vaši čitatelia informovaní o skúsenostiach z uplatňovania nového zákona o poľovníctve vrátane vykonávacej vyhlášky k nemu v praxi.
Je potrebné objektívne konštatovať, že väčšina otázok počas doterajšej platnosti nového zákona (od 1. 9. 2009) sa celkom prirodzene týka jednotnej poľovníckej samosprávy – Slovenskej poľovníckej komory. Súvisí to s tým, že zo zákona bol Slovenský poľovnícky zväz poverený riadiť a koordinovať ustanovujúci proces vzniku novej organizácie, ktorej členom sa zároveň ako poľovnícka organizácia aj sám stal. Do 31. 3. 2010 prebehli na Slovensku okresné konferencie SPK, ktoré v súlade so zákonom a uzneseniami ustanovujúceho snemu SPK z 23. 1. 2010 ukončili proces inštitucionálnej a personálnej kreácie organizačnej štruktúry SPK.
Napriek skutočnosti, že príčiny a dôsledky vzniku SPK a jej vzťah k  SPZ boli  témou množstva referátov a prezentácií, ktoré sme, ja osobne, alebo kolegovia z prezídia či z kancelárie SPZ predniesli na rôznych poľovníckych podujatiach, napriek tomu, že stav a vývoj poľovníckej legislatívy bol a je stálym bodom rokovania všetkých orgánov SPZ (teda aj Rady, odkiaľ by prostredníctvom volených zástupcov mali plynúť informácie do regiónov priebežne), je pochopiteľné, že  nie všetci naši členovia sa dostali k informáciám o všetkých ustanoveniach novej poľovníckej legislatívy včas. Sme jednoducho ľudia  a dobre vieme, že  aj v ostatných oblastiach ľudskej spoločnosti, vzhľadom na neustále zrýchľujúce sa tempo nášho života jednoducho fyzicky nie sme schopní postrehnúť všetky súvislosti  spoločenských a legislatívnych aktivít. Aj preto nikoho neodsudzujem za to, že sa pýta na niečo, čo by mu malo byť už dávno známe a už vôbec nie som zástancom alibistického prístupu v zmysle hesla: „Neznalosť zákona neospravedlňuje.“ Naopak, oceňujem záujem o aktuálny status slovenského poľovníctva, som a pokiaľ budem funkcionárom SPZ a SPK vždy aj budem pripravený reagovať na otázky, pozitívne pritom myslieť a hľadať v každom dotaze  racionálne jadro, ktoré možno v dôsledku niekedy aj emotívne formulovanej otázky nie je vždy na prvý pohľad zrejmé.
Historické postavenie Slovenského poľovníckeho zväzu na Slovensku bolo determinované legislatívou, ktorej východiská pochádzajú zo 60 - tych rokov minulého storočia. Spoločenské a legislatívne zmeny, ku ktorým došlo u nás pred už viac ako 20 - timi rokmi  a neskôr po 1. máji 2004, keď Slovenská republika vstúpila do Európskej únie si vyžiadali transpozíciu závažných zmien aj do poľovníckej legislatívy. Slovenská poľovnícka komora ako organizácia zriadená zo zákona je právnická osoba, ktorá je typicky nadstavbovým profesijným inštitútom, v tomto prípade slovenskej poľovníckej samosprávy. Slovenská poľovnícka komora nie je cieľom, ale prostriedkom na jednotnú organizáciu a riadenie poľovníctva na Slovensku, je teda správcom a garantom kompetencií, ktoré jej boli zverené štátom. SPK vykonáva svoje úlohy sama alebo prostredníctvom svojich členov a SPZ, ako člen komory je v súčasnosti rozhodujúcou poľovníckou organizáciou v jej organizačnom rámci s rozhodujúcim odborným potenciálom pre riadenie slovenského poľovníctva.

Tělesný vývoj srn a jeho vliv na srnčata    



V rámci našeho výzkumu zaměřeného na sledování tělesného vývoje srnčí zvěře a faktorů, které jej ovlivňuji, jsme zařadili stejně stará srnčata samičího pohlaví podle tělesné hmotnosti do dvou kondičně odlišných skupin. V průběhu sledování tělesného vývoje měla všechna srnčata, která byla odchovávána v našich pokusných zařízeních společně se svými matkami, v obou sledovaných skupinách srovnatelné životní podmínky. Po dosažení stáří zhruba 8 měsíců, to znamená v lednu, činila průměrná živá hmotnost silnějších srnčat samičího pohlaví 21,0 kg a slabších srnčat samičího pohlaví 16,2 kg. V průběhu zimy se tělesný vývoj srnčat i přes optimální výživu dočasně přerušil a jejich hmotnost se pohybovala zhruba na stejné úrovni. To není nic neobvyklého, neboť zastavení či omezení růstu v zimním období bez ohledu na množství a kvalitu přijímané potravy je známým fyziologickým jevem nejen u srnčí, ale i dalších druhů spárkaté zvěře. Teprve po skončení zimního období pokračoval tělesný vývoj srnčat zařazených do našich sledování, přičemž ale rozdíl průměrných hmotností mezi oběma skupinami zůstával přes určité výkyvy stále velmi výrazný. To znamená, že ty kusy, které byly opožděny ve vývoji již jako srnčata během prvního roku života, zůstávaly porovnatelně slabší i v následujícím roce. Ze srovnání jejich tělesného vývoje v delším časovém úseku je patrné, že rozdíl průměrných hmotností v obou skupinách se příliš neměnil. Zatím co se v lednu průměrné hmotnosti silných a slabých srnčat samičího pohlaví od sebe lišily o 4,8 kg, činil během letního období hmotnostní rozdíl obou skupin nyní již jednoletých srn (šmolek) v měsíci červnu 3,3 kg a v srpnu 4,0 kg. V říjnu se hmotnost obou skupin od sebe lišila o 3,3 kg. V prosinci, to znamená bezprostředně před nástupem zimního období, byla průměrná hmotnost ve skupině silných srn o 3,9 kg vyšší než u skupiny slabších srn. Hmotnostní rozdíl mezi oběma skupinami se příliš nezměnil ani během následujícího zimního období a v březnu, před nástupem závěrečné fáze (v předcházejícím roce byly všechny jednoleté srny – šmolky v říji oplodněny), činil 4,3 kg.
MVDr. M. Vodňanský, Ph.D., Ing. M. Rajský
Středoevropský institut ekologie zvěře, Brno – Wien – Nitra; Institut ekologie zvěře VFU Brno; Medzinárodné pracovisko výživy a ekologie zveri pri CVŽV Nitra


Srnec v júni 


  

Mesiac jún sa vyznačuje najväčším rastom vegetácie a tým aj najväčšou ponukou zelenej potravy. Je to mesiac, kedy si srnec vytvára rezervný tuk pred nastávajúcou rujou. U jelenej zveri je týmto mesiacom september. Srnec to dosahuje zvýšeným príjmom potravy bohatej na uhľohydráty. Takto si ukladá do tesnej blízkosti niektorých vnútorných telesných orgánov tukové zásoby ako napr. v okolí ľadvín, srdca, čriev v blízkosti pohrudnice ako aj medzisvalových priestorov a medzi vláknami jednotlivých svalov. Tento zásobný tuk srnec zväčša spotrebuje počas ruje a stráca ho najprv z oblasti medzisvalových vlákien.
K tejto činnosti má srnec prispôsobený tráviaci trakt tak, že predžalúdok môže v letnom období prijať maximálne množstvo objemového krmiva – vlákniny, ktoré môže efektívne tráviť vďaka početnosti a druhovému zastúpeniu mikroflóry a mikrofauny v bachore. Podľa Ing. Zabloudila primerané zloženie potravy u srnca v kg na deň v letnom období činí 3,5 kg trávy a bylín, 0,1 kg jadrového krmiva a 1,1 kg ostatné.
Srnčia zver má veľmi malý objem predžalúdka a z toho dôvodu prijme v jednom pastevnom cykle pomerne málo potravy a v priebehu 24 hodín má viacej pastevných cyklov, ktorých počet je rôzny podľa jednotlivých odborníkov a to 6 – 10. To znamená, že sa pasie každé 3 – 4 hodiny. Je to spôsobené tým, že potrava v predžalúdku sa dlho nezdrží a je vystavená pôsobeniu baktérií kratšiu dobu. Uvedené počty pastevných cyklov však platia iba vtedy, ak nie je narušený denný režim srnčej zveri.
Okrem toho pri každom pastevnom cykle si srnec naplní bachor maximálne do 60% jeho kapacity. Pastevné cykly sú častejšie cez deň, medzi nočnými sú väčšie prestávky.
Srnce v júni už zaujali svoje letné stanovištia, ktoré poznáme podľa hrabanísk a stôp po vytåkaní parožkov a venujú sa pravidelnému prijímaniu potravy a tým aj tvorbe zásobného tuku. Pritom sa pohybujú čo najmenej, aby získanú energiu zo živín čo najmenej spaľovali a tak jej čo najviac uložili do zásob. V júni je dostatok zelenej potravy, takže srnec pri pastve nemusí prekonávať veľké vzdialenosti za potravou a v náväznosti na obmedzený príjem potravy (60% kapacity bachora) rýchlejšie uspokojí svoj hlad. Pastevný cyklus trvá krátku dobu a preto sa v krátkom čase môže vrátiť na svoje stanovište a je preto obtiažne zhliadnuť srnca v tejto dobe voľne v revíri. Čiže jeho „neviditeľnosť“ nie je spôsobená tým, že sa úmyselne skrýva, ale preto, že má krátke ale časté pastevné cykly na rozdiel od jeleňa.
Prvý denný pastevný cyklus srnca prebieha ešte za tmy pred východom slnka t.j. okolo tretej hodine, pričom východ slnka v júni je okolo piatej hodiny. To znamená, že keď poľovník skoro ráno začína postriežku hodinu pred svitaním, srnec je už väčšinou  zaľahnutý vo svojom dennom stanovišti, kde odpočíva a prežúva. Poľovník potom márne vyčkáva na srnca a odchádza domov v domnienke, že v danej časti revíru srncov niet.
Druhý denný cyklus, ktorý už pred 100 rokmi Herman Lonz nazval ako „druhý chod srnca“ sa odohráva v júni dávno po východe slnka okolo ôsmej hodine, kedy je už poľovník doma. Preto je vhodné postriežku na srnca v júni uskutočniť v skorých dopoludňajších prípadne popoludňajších hodinách počas druhého a tretieho pastevného cyklu, kedy je srnec donútený v dôsledku pociťovaného hladu opustiť svoje stanovište a pásť sa i napriek nepríjemnému pôsobeniu múch a páliaceho slnka.
Text: P. Lihocký, Hubertlov


Hodnotenie kvality chovu a lovu zveri
  
Hodnotenie kvality chovu a lovu zveri je nová povinnosť, ktorú ukladá zákon o poľovníctve (č. 274/2009 Z.z.) a vyhláška MP SR, ktorou sa vykonáva (č. 344/2009 Z.z.), pri konaní chovateľských prehliadok. Pretože Hodnotiteľská komisia nepozná stav, kvalitu a štruktúru populácie v poľovnom revíri, chovateľskom celku a poľovnej oblasti, musí sa pokúsiť správne odhadnúť tieto veličiny podľa toho, čo pozná. Teda podľa poľovníckej štatistiky a skutočného lovu zveri. Takže musí použiť induktívnu metódu hodnotenia kvality chovu a lovu zveri. Je to veľmi náročné na čas a predovšetkým na odborné predpoklady a skúsenosti členov komisie, ale oplatí sa to. Veď práve kvalitný chov zveri je náš cieľ a lov len jedným z postriedkov na
dosiahnutie tohto cieľa.
A teraz trochu teórie. Doterajší prístup k lovu demonštrujme na príklade jelenej zveri. Pretože hodnotíme minulosť, pozrime sa na ňu pohľadom do nedávna platného poľovného zákona a vykonávacej vyhlášky.
Delenie lovu na tretiny medzi jelene, jelenice a jelienčatá sa nám pomerne darí. Takto lov nielen plánujeme, ale aj realizujeme. Ale akože máme v populácii oveľa viac samíc ako samcov? Žeby sa rodilo viac jeleničiek ako jelienkov? Alebo štatistika nie je presná?
U jeleňov môžeme byť spokojní len u lovu I. VT, kde sa plán lovu aj skutočný lov približuje odporúčaným 30 %. U II. VT, hoci by sme mali loviť len 30%, plánujeme loviť až 40% jeleňov a skutočnosť je ešte vyššia. Lovíme až 45% jeleňov II. VT.
V III. VT by sme mali loviť len 10% jeleňov, loviť však plánujeme až 14% jeleňov a skutočne lovíme až 17% jeleňov.
Všetky chyby lovu II. a III. VT sa nakoniec prenášajú do lovu jeleňov IV. VT, ktorých by sme  mali loviť až 30%. Ich lov plánujeme len na úrovni 15% a lovíme s problémami len 10%. Nie preto, že by sme nechceli, ale preto že nemáme čo loviť. Preto, že sme jelene ulovili predčasne, prevažne už v II. VT a takto sme výrazne narušili vekovú štruktúru populácie.
Početnosť populácie v prirodzených ekosystémoch závisí od prírastku a od mortality. Mortalita závisí od dostatku potravy, nákazovej situácie a predačného tlaku. Všetky tieto faktory negatívne vplývajú predovšetkým na mladú a prestarnutú zver. Dospelá zver si pomerne ľahko nájde potravu, má rozvinutý imunitný systém a unikne predátorom.
Ing. D. Krajniak, predseda poľovníckej komisie, Slovenská poľovnícka komora


Kde hľadať starého srnca

   
Lov srnca každoročne priťahuje mnohých poľovníkov svojim čarom, ale aj kvôli  krásnemu ročnému obdobiu v ktorom prebieha. Najväčšou výzvou pre skúseného lovca srncov je prekabátiť a zvíťaziť nad starým skúseným srncom.
Srnce majú rôznu povahu tak, ako ľudia. Niektoré sú agresívne a vystatovačné, iné zase skromné či smelé, alebo zbabelé. Jeden si svoje teritórium vybojuje neúprosným súbojom, druhý skromne vyčkáva na smrť teritoriálneho srnca a potom zaujme jeho miesto. Niektorý však nenachádza vhodné prostredie celý život a preto neustále zaostáva vo vývoji.
Kde hľadať starého srnca, kde v revíri sa tieto najlepšie srnce nachádzajú, či je pravda, že silné srnce si vždy udržia svoje teritórium, odpovede na tieto otázky predkladám čitateľom Hubertlovu zo svojich skúseností lovu srncov v rozličných oblastiach a teritóriách.
Nikdy nezabudnem na svoje poľovnícke začiatky počas ktorých som ulovil dvoch najlepších srncov. Váha parožia oboch presahovala 600 g a ich ružice dosahovali skoro veľkosť jeleních ružíc. Stanovištné územie týchto srncov nebolo väčšie ako 100 ha. Pôda sa vyznačovala vysokým obsahom vápnika, ktorý tam bol splavovaný z blízkeho vápencového pohoria a ďalej sa vyznačovala priemerným obsahom hlinitej pôdy. Túto pôdu roľníci označovali ako „teplú.“
Ako začínajúci lesník som v Štiavnickom pohorí ulovil dvoch dobrých srncov s váhou parožia viac ako 400 g a to na tom istom mieste, ale v rozličných rokoch. Revír sa nachádzal v bukovom lese, ktorý hraničil s poľom. Toto pole poskytovalo srnčej zveri vynikajúcu a pohodlne dosažiteľnú potravu. Pôda bola bohatá na lastúrovité vápno s bohatým výskytom bylín a tráv. Čas núdze tu bol v zime neznámym pojmom. O niekoľko rokov neskôr som poľoval v revíri kde sa nachádzalo územie o výmere asi 30 ha vyznačujúce sa dobrými srncami. Táto časť revíru pozostávala z predåženej rokliny zarastenej vresom, trávou a nízkymi kríkmi. Dôležité však bolo, že pod tenkou vrstvou diluviálneho piesku sa nachádzala ílovitá žila z ktorej kapilárami presakovala dohora kvalitná pôda. Rástli na nej byliny, ktoré sa na ostatných častiach revíru vôbec nevyskytovali a boli veľmi výživné pre srnčiu zver.
Text: F. Královič, Lučenec


Najsilnejšie diviaky žijú na východe 


  
Sviňa divá (Sus scrofa) ako druh patrí do rodu sviňa (Sus), čeľade sviňovité (Suidae), podradu neprežúvavce (Nonruminantia) a radu párnokopytníky (Artiodactyla).
Do čeľade Suidae patrí okrem rodu Sus ešte päť rodov a to: štekáč (Potachoerus), prasa (Phacochoreus), štetináč (Hylochoreus), babirussa (Babirusa) a svinka (Porcula).
Rod Sus má štyri druhy: sviňa divá (Susscrofa), sviňa bradatá (Sus barbatus), sviňa vrednatá (Sus berrucosus) a sviňa trpasličia (Sus salvanius). Druh sviňa divá (Sus scrofa) sa delí na európske, ázijské a severoafrické poddruhy. Priestorové rozšírenie siaha od Maroka až po Papua – Guinea a Japonsko. Táto zver spôsobuje značné problémy v stredoeurópskych krajinách a hlavne v poľnohospodárskych oblastiach a preto sa v médiách často objavujú požiadavky na zásadnú redukciu tejto zveri. Samozrejme existujú postačujúce vysvetlenia na základe výskumov a individuálnych posúdení na škody spôsobené touto zverou. Tieto sa však vyznačujú prevažne tým, že sú vysvetľované väčšinou jednostranne a ovplyvnené osobnými skúsenosťami čo sa týka reprodukčného potenciálu, klimatických zmien, využitia poľnohospodárskych plôch, celoročný dostatok potravy. Pritom nesprávny chov a lov je hlavným faktorom, ktorý priamo ovplyvňuje škody spôsobené touto zverou.
Pohľad na dynamiku rozširovania diviačej zveri nám ukazuje, že tu máme do činenia s jej umením prispôsobiť sa najrozličnejším životným prostrediam a účinným lovom veľkých šeliem ako hlavného predátora diviačej zveri tomu ešte napomáhame. Žiadny iný druh raticovej zveri nemá taký reprodukčný potenciál ako má diviačia zver a pripomína nám reprodukčný potenciál malých hlodavcov.  
Najväčšie jedince diviačej zveri sa ešte aj dnes nachádzajú v najvzdialenejšom východe Euroázie v ussurijských lesoch a Mandžusku spolu a amurským tigrom, medveďom, rysom a vlkom. 
Pre Hubertlov napísal: Prof. Dr. Hc. Mult. Paul Müller, Univerzita Trier, Nemecko


Určenie veku danielej zveri po ulovení
    



Určovanie veku danielej zveri nie je tak prepracované ako u jelenej, srnčej alebo diviačej zveri. V tomto smere je veľmi málo skúseností. Pre praktické určenie veku danielej zveri je možné použiť v období prvých 30 mesiacov života rast jednotlivých zubov, a to hryzákov, očniakov, premolárov a molárov. U starších jedincov s kompletným trvalým chrupom zase podľa obrúsenia hryzákov, premolárov a molárov, hlavne moláru M1, ako aj ďalšími už popísanými metódami používanými u jelenej zveri. Pri určovaní veku podľa obrusovania zubov je možné použiť kresby alebo fotografie uvádzané v dostupnej literatúre. Tí, čo majú možnosť venovať sa chovu a lovu danielej zveri intenzívnejšie z vlastných skúseností vedia,  že v jednotlivých regiónoch môžu byť v intenzite obrusovania stoličiek určité odchýlky.
Chrup danielej zveri sa rýchlosťou jeho vývinu podobá chrupu jelenej zveri a preto pri určovaní veku zohráva chrup hlavnú úlohu tak ako u jelenej zveri. Sú to predovšetkým znaky (pásy dentínu a ryhy) viditeľné na trecích plochách predstoličiek a stoličiek.
Termíny rastu jednotlivých zubov mliečnych aj trvalých je znázornený na pripojenej Lochmanovej tabuľke podľa mesiacov života danielej zveri. Novonarodené danielča má v prednej časti dolnej čeľuste 6 mliečnych hryzákov a hneď vedľa nich dva očniaky, ktoré preberajú funkciu hryzákov.
Text: P. Lihocký, Hubertlov


Krvné podliatiny a krvný tlak

   
So záujmom som si prečítal článok „Vznik krvnej podliatiny“ od autora P. Lihockého v 2. tohoročnom čísle Hubertlovu. Krvné výrony skutočne znehodnocujú divinu, redukujú jej ekonomický efekt, ako aj jej následné kulinárske spracovanie. Krvné svalové podliatiny sú taktiež ložiskom a miestom pre rozmnožovanie rôznych patogénnych mikroorganizmov, ktoré hlavne v teplejšom prostredí, pri dlhšie trvajúcom transporte a zlom uskladnení diviny, môžu vyvolať jej rozsiahlejšiu devastáciu s negatívnymi zdravotnými dôsledkami pre konzumentov. Nie som zbrojár, ani odborník na balistiku, ale aj z vlastných dlhoročných poľovníckych skúseností viem, že rozsah krvných výronov závisí od viacerých faktorov, ale predovšetkým od kalibru zbrane, použitej strely, jej dopadovej energie, miesta zásahu a devastácie tkanivových štruktúr pri love jednotlivých druhov zveri.
Chcel by som však spresniť niektoré tvrdenia autora článku týkajúce sa činnosti srdcovo-cievneho systému, práce srdca, jeho frekvencie a vývrhového objemu krvi vo vzťahu k vzniku krvných podliatín u ulovenej raticovej zveri. Základnou funkciou systému u človeka, ako aj u cicavcov, medzi ktoré patrí raticová zver, je zabezpečenie prietoku krvi cez všetky tkanivá a orgány tela v závislosti od ich potrieb. Deje sa tak prostredníctvom tekutého média – krvi, ktorá prináša do organizmu kyslík, výživné látky, hormóny, vitamíny, minerálne látky, vodu a odvádza z tkanív oxid uhličitý a nepotrebné látky, ktoré vznikajú pri činnosti buniek.
Záverom je možné konštatovať, že pokiaľ srdce raneného zvieraťa pracuje, vytvára krvný tlak, krv tečie cievnou sústavou a rozsah krvných podliatín je v závislosti od prežívania raticovej zveri a rozsahu devastačného poškodenia tkanív organizmu a jeho cievnej sústavy. Postupné zhasínanie raneného zvieraťa má mnoho objektívnych, ako aj subjektívnych príčin, ktoré v konečnom dôsledku vedú k vykrvácaniu a k cirkulačnému šoku, k zlyhaniu orgánov a systémov a k situácii, ktorá je nezlučiteľná so životom. Tak, ako je pestrofarebná a mnohoraká živá príroda, aj správanie sa poľovnej zveri po strelnom zásahu je rôzne a prísne individuálne. V tom je čaro poľovačky.
Text: Doc. MUDr. I. Béder, CSc., Fyziologický ústav Lekárskej fakulty UK, Bratislava


Správa z 57. Generálneho zhromaždenia C.I.C   
 



V dňoch 6. až 9. mája 2010  sa uskutočnilo 57. Generálne zhromaždenie C.I.C. v Chorvátskom Dubrovníku – Cavtat – pod mottom „Ochrana biodiverzity stredomorského regiónu – nádej a možnosť pre ľudí“.  57. Generálne zhromaždenie C.I.C. sa konalo práve v roku, keď vrcholí snaha IUCM o zachránenie biodiverzity.
Rokovania generálneho zhromaždenia sa zúčastnili už niekoľko rokov stáli účastníci predstaviteľov organizácií, ktorí sú vo svojich oblastiach lídri na úseku ochrany prírody a CIC vystupuje vďaka vynikajúcej spolupráci ako zastrešujúca organizácia ochranárskych organizácií a poľovníkov. Táto vynikajúca pozícia práve poľovníckej organizácie je ukážkou cesty, akou sa má ochrana prírody vydať práve v 21. storočí. Je to dobrý príklad aj pre naše tzv. ochranárske organizácie, pre ktoré sme my, poľovníci, tak často terčmi neopodstatnených útokov. Veď čo viac si môžeme priať, keď naša zastrešujúca organizácia na vrcholovej úrovni a jej predstavitelia sa pravidelne zúčastňujú rokovania ako sú napr. CITES, CMS, IUCM, WWF, AEWA, Birdlife. Mnohé tieto organizácie majú svoje regionálne zastúpenia na Slovensku, ale žiaľ, s úplne inou náplňou činnosti.
Text: PaedDr. Imrich Šuba, riaditeľ sekretariátu SPZ


Žitnoostrovské poľovnícke slávnosti



V dňoch 14. a 15. mája 2010 sa konali Žitnoostrovské poľovnícke slávnosti v rámci ktorých sa konal už VII. ročník Žitnoostrovského odborného seminára s medzinárodnou účasťou pod záštitou prezidenta SPZ a SPK Ing. Tibora Lebockého. Odznelo na ňom 35 odborných referátov od popredných odborníkov z Českej, Maďarskej a Slovenskej republiky.
Súčasťou slávností bola prehliadka trofejí daného regiónu, predajné trhy poľovníckych doplnkov, bohatý kultúrny program a bohaté poľovnícke špeciality. Námaha organizátorov bola odmenené veľkou návštevnosťou nielen z radov poľovníkov, ale aj nepoľovníckej verejnosti zo širokého okolia.


Medzinárodný filmový festival        
Hubertlov – Levice 2010 o Putovný pohár Hubertlovu




V rámci Levických poľovníckych dní bolo hlavným programom Galavečera vyhodnotenie Medzinárodného filmového festivalu Hubertlov – Levice 2010 o Putovný pohár Hubertlovu, s tematikou poľovníctvo a príroda. Organizátori odovzdali víťazom ceny a absolútny víťaz sa stal držiteľom Putovného pohára vydavateľstva Hubertlov na rok 2010.
Na tohtoročnom MFF sa predstavili v kategórii Domáce video – filmové začiatky, Príroda a zver a v kategórii Dokumentárny a metodicko – náučný film celkom v 22. súťažných filmoch 3 autori z Českej republiky, 4 z Maďarska a 10 autorov zo Slovenskej republiky.
Víťazom kategórie Domáce video – filmové začiatky sa stal film „Príroda v Olšavských lesoch“ od slovenského autora Ľuboša Janeka.
Víťazom kategórie Príroda a zver sa stal film „Najkrajšia v chotári“ od slovenského autora Marcela Bródyho.
Víťazom kategórie Dokumentárno a metodicko – náučný film sa stal film „Tuláčik“ od slovenského autora Ing. Mariána Číža. Tento film bol odbornou porotou vyhodnotený zároveň ako absolútny víťaz, takže jeho autor sa stáva držiteľom Putovného pohára vydavateľstva Hubertlov na rok 2010.
Ceny autorom víťazných filmov odovzdal riaditeľ vydavateľstva Hubertlov Peter Lihocký a PaedDr. Imrich Šuba, riaditeľ Kancelárie SPZ. 
Text a foto: P. Lihocký, Hubertlov


Majstrovstvá Slovenska juniorov vo vábení zveri
Hubertlov – Halali, o Putovný pohár Hubertlovu 2010  

 
V rámci Levických poľovníckych dní sa uskutočnili tiež Majstrovstvá Slovenska juniorov vo vábení zveri Hubertlov – Halali, o Putovný pohár Hubertlovu 2010.
V disciplínach mladý jeleň hľadajúci jelenice, jeleň ovládajúci čriedu jeleníc, jeleň vyhrážajúci sa súperovi, hlas rujnej srny, plač srnčaťa, hlas diviaka a vrieskanie zajaca súťažilo celkom 12 najlepších juniorských vábičov zo Slovenska. Absolútnym víťazom a držiteľom Putovného pohára pre rok 2010 sa stal Tomáš Minich, čím znovu obhájil svoju pozíciu z minulého roka. Prvým vicemajstrom SR sa stal Milan Bella a titul II. vicemajstra získal Ján Šimorda.
Vydavateľstvo Hubertlov, redakcia Halali a SPZ odovzdalo víťazom hodnotné vecné ceny. Víťazom venovala vábničky aj firma Devana
Text a foto: P. Lihocký, Hubertlov


Seriál : Unikátne exponáty Múzea vo Sv. Antone

Trofeje exotickej zveri



Vďaka pôvodným majiteľom a užívateľom kaštieľa z rodov Koháry a Coburg, sa nachádzajú v Múzeu vo Sv. Antone mnohé unikátne exponáty prakticky zo všetkých kontinentov. Ide o vzácne nábytky, práce umeleckého remesla, obrazy, grafiky, porcelán. Aj na tapetách, obrazoch a grafikách sú stvárnené motívy exotickej zveri, čo súvisí s cestovateľskou i poľovníckou vášňou pôvodných majiteľov kaštieľa. Medzi atraktívne zbierky patria i trofeje exotickej zveri, ktoré pochádzajú z Afriky, Ázie a zo severnej – škandinávskej časti Európy. Sú pamiatkou na posledného majiteľa kaštieľa – Filipa Coburga (1844-1921) a jeho mladšieho brata – posledného užívateľa kaštieľa – Ferdinanda Coburga  (1861-1948). Filip Coburg vykonal cestu okolo sveta a napísal knihu „ Poľovačky na štyroch kontinentoch“. I na prvej svetovej poľovníckej výstave vo Viedni sa princ Filip  predstavil so samostatnou poľovníckou expozíciou. Dnes v príspevku predstavíme kolekciu trofejí zveri, ktoré pochádzajú z iných oblastí, než zo Slovenských Karpát. V čísle 4/2009 sme písali o trofejach sibírskych srncov a v čísle 1/2010 o trofejach bulharského cára Ferdinanda.
Text: Ing. E. Petrikovič








Partneri

Kto je online?

Práve tu je 401 návštevníkov a žiadni členovia on-line