ČO OČAKÁVAM OD NOVÉHO ZÁKONA O POĽOVNÍCTVE ?
Poľovníctvo sa v 21. storočí riadi zákonom platným 45 rokov. Je to v poriadku, alebo je to nepochopiteľná zvrátenosť? Prečo zákonodarcovia v minulosti boli včas odhodlaní urobiť zásadné zmeny v právnej úprave poľovníctva? Akoto, že vedeli pružne zareagovať na spoločensko-ekonomické a politické zmeny novou právnou úpravou? Bude poľovačka v budúcnosti výsadou len tzv. „horných desaťtisíc“?
Odpovede na tieto a mnohé iné otázky súvisiace s poľovníctvom zostávajú zatiaľ nezodpovedané. Takmer 50 tisíc slovenských poľovníkov, nepoľovnícka verejnosť a vlastníci pozemkov čakajú po roku 1989 už osemnásty rok odpovede na nastolené otázky a k nim aj patričné zdôvodnenia.
Pokúsim sa vyjadriť svoj názor na niektoré z týchto pálčivých tém. Určite nebude čitateľ (poľovník aj nepoľovník) so mnou v mnohom súhlasiť. To ani neočakávam. Pripúšťam, že môj pohľad je do značnej miery ovplyvnený prostredím v ktorom som doteraz ako lesný inžinier profesionálne pôsobil. Zároveň som však aktívne poľoval a snažil som sa poľovníctvo podľa vlastných možností zveľaďovať.
Niečo z histórie úpravy poľovníctva
Načrtnem aspoň niektoré – zásadnejšie historické zlomy vo vývoji poľovníctva. Ešte výstižnejšie by bolo do určitého obdobia hovoriť o poľovačke. Alebo lepšie o love zveri ako takom. Kedysi nám ich ako študentom podal učiteľ poľovníctva na Technickej univerzite vo Zvolene a ja som ich zachytil v poznámkach. Bolo povedané asi toto:
Do 9. storočia nebol lov zveri obmedzený, či regulovaný nikým a ničím. V priebehu 11. až 13.storočia začali panovníci za rôzne zásluhy postupne odovzdávať zámožnejšej - feudálnej vrstve do držby pozemky. Pôda bola základným výrobným prostriedkom. S odovzdaním pozemkov prechádzali na nových majiteľov – feudálov aj niektoré výsady tzv. „regale“. Jednou z týchto výsad bolo aj poľovníctvo. Tu niekde treba hľadať pôvod spojenia vlastníctva pôdy a poľovníctva. Na prelome 15. – 16. storočia, okolo roku 1504, panovník Vladislav II. prvýkrát zaviedol jednotný poľovný zákon, ktorý zakazoval poddaným loviť zver.
Druhý významnejší pokus o reguláciu lovu zveri znamenal poľovnícky zákonný článok panovníčky Márie Terézie z roku 1767. Sedliakom bolo zakázané nosiť zbrane a držať poľovné psy. Pomerne dlho platil aj uhorský zákonný článok XX/1883 o poľovke (poľovný zákon). Nasledovalo zložité obdobie pádu rakúsko-uhorskej monarchie, hospodárskej krízy a dvoch svetových vojen. Racionálne zákonné články z čias Rakúsko-uhorskej monarchie pretrvali až do obdobia po 2. svetovej vojne, kedy v povojnovom usporiadaní východnej Európy v roku 1947 nastúpili snahy o zľudovenie poľovníctva. Snahu zavàšil poľovnícky zákon č. 225, ktorý však potvrdil spojenie práva poľovníctva s vlastníctvom pôdy a platil do roku 1962. Zákon o poľovníctve č.225/1947 zaviedol do poľovníctva prvky plánovania a umožnil uzatvárať poľovnícke spolky, ktoré zohrali v budúcnosti významnú úlohu.
Dodnes platný zákon o poľovníctve č. 23 z roku 1962 bol v bývalom Československu prijatý v dobe, keď pod vplyvom socializácie užívacie vzťahy už jednoznačne prevládali nad vlastníckym právom. Úloha plánovania poľovačky je v ňom zvýraznená. Dôraz sa kladie na trofejovú kvalitu zveri, úživnosť revíru, zdravotný stav zveri a osvojujú sa chovateľské zásady.. Významné postavenie nadobúda rozhodovacia činnosť štátnych orgánov v poľovníctve.
Čo sa (ne)urobilo po r. 1989 a čo nás ešte čaká
Štyri roky po roku 1989 a necelý polrok po vzniku samostatnej Slovenskej republiky Národná rada SR schválila doteraz jedinú novelu zákona č. 23/1962 o poľovníctve a to zákon č. 99/1993. Môj názor je, že týmto krokom sa novelizovalo nenovelizovateľné a urobil sa nešťastný kompromis v nekompromisnom prostredí. Myslím si, že štrnásťročná prax realizácie tejto novely môj názor plne potvrdzuje. Možno to bol zámer tvorcov, možno východisko z núdze, možno kàčovitá reakcia na ešte čerstvú spoločensko-politickú zmenu.
Zákonodarca v snahe opätovne prinavrátiť vlastníkovi pozemku právo poľovníctva, uzákonil v novele hneď niekoľko nevykonateľných, protirečivých a podľa názorov niektorých právnikov aj Ústave SR odporujúcich ustanovení. Jedným z najdiskutovanejších je ustanovenie o prednostnom práve vlastníka poľovného pozemku na vznik členstva v poľovníckom združení (PZ), ktorému je prenajatý výkon práva poľovníctva v spoločnom poľovnom revíri (PR). Toto ustanovenie je prakticky nevymožiteľné vzhľadom na postavenie PZ ako právnickej osoby. Najvyšším orgánom PZ v zmysle stanov je členská schôdza, rozhodujúca o prijatí alebo neprijatí člena s konečnou platnosťou. O súdnej ochrane je zbytočné hovoriť. Som presvedčený, že takto uzákonená falošná nádej bola v 90% prípadov zdrojom drobenia poľovných revírov a zlých medziľudských vzťahov v členskej základni PZ.
Iným negatívnym príkladom po schválení novely je problematika nájomného za poľovné pozemky. Záväznosť sadzobníka pre výpočet nájomného zmluvným stranám postavila neprekročiteľný mantinel. Márne sa občan vlastník (spoluvlastník) poľovného pozemku dožaduje inej – vyššej odplaty. Veď v zmysle čl. II. ods. 11) novely ak vlastní pozemok menší ako 10 ha, nepatrí mu ani pár korún nájomného, pretože prislúcha obci. Z tohto pohľadu, pohľadu nájomného, je dnes poľovanie príkro povedané „zadarmo“. Malo by nám byť jasné, že takto riešené nájomné je ďalej neudržateľné. To s ohľadom na trhové prostredie EÚ je pochopiteľné.
Diskutovaným po prijatí novely bolo aj postavenie štátnych organizácií a to Slovenského pozemkového fondu a Lesov SR v procese uznávania PR a uzatvárania nájomných vzťahov. Tieto, tzv. správcovské organizácie v mnohých prípadoch pod tlakom lobistických skupín a politických zásahov cez ich vedenia negatívne zasiahli v procesoch uznávania PR a podpise nájmov. Uvedomme si, že ako zástupcovia nezistených vlastníkov (zámerne nehovorím o neznámych pretože takí nie sú) majú možno v 50 % prenajatých revírov väčšinové zastúpenie a tým aj vplyv na prenájom a poľovnícke usporiadanie územia. Toto je však dôsledok žalostného stavu v zisťovaní a zápise vlastníctva na katastroch. Nemožno to pokladať za vinu vedúcich pracovníkov správcovských organizácií.
Zhrniem a konštatujem
Konštatujem, že spojenie práva poľovníctva s vlastníctvom pozemku a spôsob jeho realizácie v stredoeurópskej oblasti je produktom historického vývoja. To, myslím si zaručuje dostatočnú objektívnosť tohto faktu. Neubránime sa mu ani v budúcnosti.
Napriek tomu právna úprava poľovníctva bola a je z väčšej časti nie právom súkromným, ale je to súčasť práva verejného. Vyplýva to zo štruktúrovaného obsahu práva poľovníctva, konkrétne záujmov ochrany zveri a prostredia v ktorom žije. Dovolím si tvrdiť, že transformácia PR na vlastnícke vzťahy po 5.5.1993, t. j po účinnosti novely, nebola ukončená ani po 14 rokoch. V niektorých okresoch Slovenska, kde je poľovnícke prostredie povedzme menej konfliktné transformácia ani nezačala. Pri obnove nájmov sa užívatelia PR, užívatelia pozemkov (vlastníkov považovali za neznámych) aj štátna správa v tichosti preniesla do nového desaťročia nájmu. V duchu hesla „len aby bol pokoj“. Toto je podľa mňa zásadný problém budúcnosti a raz vyvstane v plnej nahote.
V poľovníctve dnešnej doby je najviac nepokoja pri skončení platnosti nájomných zmlúv a obnove nájmov na ďalších 10 rokov. Vtedy vzniká najviac nepriateľov, anonymných oznámení, výmen funkcionárov a bohužiaľ aj politických zásahov do rozhodovacej činnosti štátnych orgánov. Vyzerá to tak, že keď pominie obdobie obnovy nájmov a s tým spojených zmien v usporiadaní PR, tak v poľovníctve niet čo riešiť. Starý zákon by tak mohol platiť ďalšie takmer polstoročie... S týmto si dovolím nesúhlasiť a tvrdím, že nový zákon o poľovníctve potrebujeme všetci (vlastníci pozemkov, poľovníci aj nepoľovnícka verejnosť).
Čím viac neurčitých právnych pojmov, voľných interpretácií a priestorov na úradnícku úvahu bude nový zákon o poľovníctve obsahovať, tým horšie pre všetkých zainteresovaných.
Očakávam teda ...
Nech nový zákon o poľovníctve :
1. Dá výhradnú právomoc štátu prostredníctvom jeho orgánov povedať, čo je poľovným revírom a aké sú jeho hranice.
2. Stanoví, že hranice revíru budú nemenné počas platnosti zákona. Ukazuje sa, že východiskom by mohlo byť katastrálne územie sídla (mesta, či obce), pričom by išlo o tzv. obecný revír, alebo o ucelený súbor pozemkov jedného vlastníka – vlastnícky revír. V oboch prípadoch ide o územné jednotky jednoznačne definovateľné v správe katastra a stabilizácia hraníc v teréne je len technickou záležitosťou.
3. Vlastníkovi pozemku nech ponúkne čo najširšie možnosti na združenie sa a zlúčenie pozemkov, aby boli chovateľské jednotky dostatočne veľké podľa hlavného druhu chovanej zveri v zmysle poľovníckej rajonizácie SR. Ekonomické prostredie, zákonitosti trhu a zákonné podmienky chovu konkrétneho druhu zveri podľa mňa zabránia existencii drobných revírov (povedzme do 500 ha).
4. Nový zákon nech stanoví ako prvoradú možnosť vykonávať poľovníctvo vlastníkom pozemkov, ktorí sú držiteľmi platnej licencie a združili sa v niektorej zo zákonných foriem. V prípade nezáujmu vlastníkov nech je revír ponúknutý iným záujemcom, ktorí spåňajú zákonné podmienky a podmienky stanovené prenajímateľmi. Organizátorom výberu by mala byť obec.
5. Očakávam uzákonenie skutočnej nie len deklarovanej plurality poľovníckych organizácií. Menovite tých, ktoré budú ako poverené ústredným orgánom vykonávať skúšky z poľovníctva pre získanie licencie poľovať. Myslím si, že v SR máme dosť vzdelávacích inštitúcií lesníckych, veterinárnych aj poľnohospodárskych s detašovanými pracoviskami v každom regióne, s odborným aj materiálnym potenciálom a zázemím a radi by sa tejto činnosti ujali. Prosím, dnešný SPZ nech je jedným z uchádzačov. Dnes je SPZ ústredným orgánom uprednostnený zo zákona čo nepovažujem za správne.
6. Poľovná zver nech sa delí len podľa zoologických hľadísk nie hospodárskych. Nepovažujem za správne dnešné rozdelenie na užitočnú a škodlivú.
7. Doby lovu a ochrany poľovnej zveri nech nestanovuje vo všeobecne záväznom právnom predpise, pretože stavy zveri regionálne a lokálne v SR veľmi kolíšu. Väčšiu právomoc v tejto oblasti nech ponechá orgánom miestnej štátnej správy v poľovníctve.
8. Škody na poli a v lesoch spôsobené preukázateľne voľne žijúcou zverou nech kompenzuje paušálne štát. A to do takej miery aké stavy je štát ochotný tolerovať s ohľadom na efektívnu poľnohospodársku a lesnú výrobu. Isto sa v takomto systéme rýchlo vytvorí rovnováha a nebude treba riešiť kto na koho dopláca a aká je výška škody. V inom prípade je zbytočné sa vôbec touto problematikou zaoberať, pretože pri dnešných stavoch zveri škodám zverou nemožno zabrániť. Možno ich len znášať.
9. Očakávam, že nový zákon rozšíri právomoci a kompetencie poľovníckych strážcov, ktorí by nemuseli byť len z radov poľovníkov. Súčasný stav mi silne pripomína príslovie „ ... a urobili capa záhradníkom“.
10. Určite by mal nový zákon o poľovníctve obsahovať disciplinárnu a sankčnú časť. Žiaduce by bolo aj sprísnenie trestov. Odňatie poľovného lístka sa dnes využíva veľmi zriedka
Na záver
Záverom dodám už len toto. Zrejme by bolo katastrofou, keby sa poľovníctvo na Slovensku vrátilo do stavu pred 9. storočím. Teda lov zveri by nebol obmedzený nikým a ničím. Od toho majú moje návrhy a úvahy ďaleko. Keď však štát bude chcieť zachovať primeranú dávku verejnoprávneho charakteru poľovníctva a zároveň splniť prísne kritéria vyplývajúce z členstva SR v EÚ, nevyhneme sa riadnej dávke komercionalizácie v poľovníctve. Želám našim zákonodárcom pravú - nefalšovanú múdrosť a šťastnú ruku pri hlasovaní za nový zákon. Ich dielo zásadne ovplyvní smerovanie poľovníckeho Slovenska a to na dosť dlhé obdobie.
Ing. Paločko, A., Prešov
