PaR 1/2004
<br/>
<br/>Nech nás spája láska k prírode
<br/>
<br/>Ing. MARIÁN LIPKA, CSc., prezident SPZ
<br/>
<br/>Milí priateliaprírody,
<br/>ani sme sa nenazdali a opäť sa skončil jeden rok, pre väčšinu iste taký búrlivý a náročný, že sme sa vari ani nestihli dochuti vynadívať, ako sa život v našej prírode obnovuje a rozvíja, ako naša príroda opeknieva, ale žiaľ, často aj pustne. Sme úprimne radi, že už dnes, i keď, celkom pochopiteľne, ešte nie sú k dispozícii údaje poľovníckej štatistiky, množstvo príkladov zo všetkých kútov Slovenska potvrdzuje, že naši členovia a priaznivci dokázali urobiť ďalší veľký kus roboty v starostlivosti o prírodu a zver, v zveľaďovaní jej početných stavov, v posilňovaní jednoty a akcieschopnosti poľovníckeho hnutia i v rozvíjaní poľovníckych tradícií, zvykov a obyčajov. Za to patrí úprimná vďaka celej našej poľovníckej verejnosti, priateľom a podporovateľom, ale i našim rodinám, ktoré nám svojím pochopením umožňujú venovať sa starostlivosti o živú prírodu. Celkom otvorene treba však priznať, že uplynulý rok bol v čomsi aj odlišný: bol plný nástrah, ešte nebezpečnejších a zákernejších ako tie, ktoré sa podpísali na zdecimovaní prírody a zveri pred desiatimi rokmi pri novom „prerevírovávaní“ Slovenska. Celkom otvorene hovorím o známych peripetiách, ktoré sme všetci zažili s tzv. malou novelou zákona o poľovníctve a ktoré sa určite ešte neskončili. Aj preto, ako prevažná väčšina z nás, i ja cítim pri obzretí sa za uplynulým rokom nielen to pozitívne, čo sme dokázali, ale aj akúsi pachuť. Cítim pachuť dychu nedočkavcov, ktorí namiesto toho, aby sa zaradili do dlhé roky budovanej poľovníckej pospolitosti a dokázali sa podriadiť jej písaným i nepísaným pravidlám, teda tých, ktorí by v honbe za „svojím vlastným“ revírom neváhali obetovať aj celý systém starostlivosti o prírodu a zver, ktorý tu už takmer sto rokov funguje aj preto, lebo ho budovali ľudia, ktorých spájala láska k prírode bez ohľadu na to, či mali grófske či iné tituly alebo boli nútení hrdlačiť na poli či v lese. To, čo je na uvedených snahách najnebezpečnejšie a najzákernejšie je, že pritom lietajú naoko populárne či skôr populistické heslá, ktoré musíme včas odhaľovať, dešifrovať a s maximálnym využitím všetkých dostupných možností proti nim bojovať. Len pre poriadok pripomeniem niektoré z nich. Nie je pravdou, že všetko sa deje ako nevyhnutná podmienka nášho vstupu do Európskej únie. Pravdou je, že Európska únia si váži a oceňuje systém poľovníckej starostlivosti o prírodu a zver, ktorý sa zachoval u nás i v okolitých krajinách a pokladá ho za jednu z nemnohých originálnych vecí, ktoré môžeme priniesť do spoločnej Európy. Rovnako nie je pravdou, že všetko sa deje v záujme ochrany práv vlastníkov poľovných pozemkov. Pravda je taká, že menšinoví vlastníci by žiadne dvadsaťnásobky či stonásobky ani žiadne miliardy neuvideli, pretože o všetkom by rozhodovali väčšinoví vlastníci, reprezentovaní v drvivej väčšine revírov štátnymi úradníkmi, ktorí len spravujú za naše peniaze náš spoločný majetok. A nakoniec, každý gazda veľmi dobre vie, že tak ako za chorú kravu, ani za spustnutý a prázdny revír nedostane nič, i keby ho „dražil“ trebárs v New Yorku. A nakoniec vôbec nie je pravdou to, že silná a jednotná poľovnícka samospráva, ktorou je dnes u nás SPZ, je „posledným zvyškom“ socialistického národného frontu, ktorý treba zlikvidovať. Pravdou je, že vo väčšine poľovnícky vyspelých krajín, vrátane napr. Rakúska či Fínska, je pôsobnosť takejto organizácie zakotvená priamo v zákone a popri štáte a vlastníkoch poľovných pozemkov celkom prirodzene pôsobí ako jeden z troch pilierov, na ktorých je postavené poľovnícke obhospodarovanie prírody a zveri. Každý, kto v škole dával pozor, určite aspoň raz počul o bájnom mezopotámskom epose o Gilgamešovi. Mne z neho utkvela v pamäti jedna, na dnešnú dobu prekvapujúco svieža myšlienka: „Keď ideš búrať plot, najskôr sa opýtaj, prečo ho postavili“. Ako to môže dopadnúť, keď sa takáto, na pohľad jednoduchá pravda nerešpektuje, hovoria napr. aj posledné skúsenosti z Bulharska, ktoré rozhodne nepatrí k „poľovníckym popoluškám“. Tu v roku 2000 zaviedli takmer identický model akýchsi trhových princípov do poľovníctva, aký sa navrhoval a ešte aj navrhuje u nás a dopadlo to tak katastrofálne, že už po troch rokoch bulharský premiér (cár Simeon - pozn. red.), ktorý rozhodne nie je žiadnym ľavicovým intelektuálom či stúpencom socialistických národných frontov, musel rázne zakročiť a novým zákonom vrátili prírodu tým, ktorí ju dôverne poznajú a najmä sa chcú a dokážu o ňu postarať. A mráz mi prešiel po chrbte, keď mi šéf bulharských poľovníkov, inak vynikajúci poľovnícky odborník potvrdil, že následky trojročného trhového šafárenia v revíroch, napr. pri jelenej zveri, ktorá bola vždy pýchou tejto krajiny a doslova európskou špičkou, budú naprávať minimálne 15, reálnejšie až 20 rokov. Aj preto sme sa potešili, že sila poznania tradícií, ale i výsledkov práce celých poľovníckych generácií sa aj u nás prejavila v názore státisícov našich spoluobčanov, ktorí nás jednoznačne podporili v rámci petičnej akcie, ktorou sme sa kultivovane a najmä včas dokázali postaviť proti takýmto úsiliam, ktorých uskutočnenie by celkom určite viedlo k nenapraviteľným dôsledkom aj pre slovenskú prírodu a zver. Preto aj táto masová podpora a dôvera takmer 400 tisíc občanov nás pri vstupe do nového roku 2004 núti k záväzku, aby sme v žiadnom prípade neprepadali panike ani pocitom malosti, neistoty či bezmocnosti, najmä aby sme v žiadnom prípade nedopustili stav dezorganizácie z už spomínaného obdobia spred desiatich rokov, na čo príroda tvrdo doplatila. Naopak, musíme sa ešte pevnejšie zomknúť, v tomto čase, keď sa rozhoduje a bude rozhodovať o možno najdôležitejších otázkach budúceho smerovania slovenského poľovníctva, odložiť všetky vedľajšie problémy či malicherné spory, nedovoliť ohroziť či rozbiť jednotu poľovníckeho hnutia, jeho akcieschopnosť a masovú podporu a najmä ju dokázať využiť pri definitívnom presadzovaní princípov nového zákona o poľovníctve, ktoré sme v našej petícii jednoznačne definovali a ktoré už dostávajú i legislatívnu podobu. Som hlboko presvedčený, že ak sa nikto z nás nepostaví k problémom a úlohám bokom či dokonca chrbtom, tak v našom úsilí uspejeme. Pre splnenie tohto cieľa nám všetkým želám počas celého roku 2004 najmä pevné zdravie a rodinnú pohodu, čo najviac osobných i pracovných úspechov tak, aby nám budúca vianočná kapustnica chutila ešte lepšie ako tá minuloročná.
<br/>
<br/>Poľovníctvu a prírode zdar!